Br(ok)en // 5SOS (SK)

51.časť

Stále som sa nedostal z toho bozku. Srdce mi stále bilo silnejšie a rýchlejšie ako obyčajne. Ležal som rozvalený cez celú posteľ a pozeral sa do stropu. Znamená to, že sa do mňa znova zamilovala? Neviem, ale tlačiť na ňu nebudem. Ale čo to hovorím? Chcem si to s ňou vyjasniť. Po pár minútach sa otvorili dvere. Sadol som si, aby som sa pozrel, kto to je. Clarie. Pery sa mi mimovoľne roztiahli do úsmevu.

,,Ahoj," vydýchol som s úsmevom. Neviem, či som to spôsobil ja, ale Clarie vzlykla a rozplakala sa. Čo mám robiť? Postavil som sa a šiel som ju objať. Odtlačila ma.

,,Michael tak hrozne ma to mrzí..j-ja, nemala s-som ť-ťa poboz-zkať..." vzlykala a ja som nerozumel čo to vraví. Prečo ma nemala pobozkať? Prečo plače? Odstúpil som od nej a znovu som si sadol na posteľ. Ničomu nerozumiem.

,,Prepáč..." mrmlala a pritom jej slzy stále tielki z očí. Bolelo ma vidieť ju plakať a bolelo to o to viac, že som nevedel, ako ten plač zastaviť.

,,Neplač, prosím ťa," vydal som zo seba potichu. No ešte viac sa rozvzlykala.

,,J-ja som s-sa ne-neudržala..Chcela som ve-vedieť, č-či niečo pocítim...či niečo poc-cítim, keď ťa pobozkám...j-ja...prepáč, cítim sa hr-rozne..." neprestajne plakala. Začalo mi to dochádzať. Pobozkala ma, pretože si nebola istá o ku mne cíti...a zistila, že necíti nič a preto ju to mrzí. Skvelé. Cítil som sa, akoby niekto zobral kladivo a začal ma z vnútra celého rozbíjať. Ako porcelánovú bábiku. A na zlepenie porcelánu treba lepidlo. No bojím sa, že moje lepidlo je Clarie. A tá nevyzerá tak, akoby ma chcela "zlepiť". Clarie sa zlhboka nadýchla a utrela si slzy. Snažila sa prestať plakať.

,,Michael, hrozne ma to mrzí. Viem, že si moje staré ja ľúbil..." prerušil som ju.

,,Ja ťa stále ľúbim," vyhŕkol som. Pokrútila hlavou.

,,Ako môžeš ľúbiť niekoho, kto sa na seba ani len nepodobá," namietala.

,,Mne nejde o farbu vlasov, alebo štýl obliekania..." teraz ma prerušila ona.

,,A o čo ti ide? O moje vnútro? Osobnosť? Veď ani vnútrom sa na tvoju Clarie nepodobám," rozhodila rukami. Prikývol som.

,,Máš pravdu," zamrmlal som. Vyzerala trošku zarazene.

,,Takže, chápeš, že spolu nemôžeme byť.." uisťovala sa. S bolesťou som prikývol. Čo iné som mal urobiť. Došlo mi, že ani sám neviem, či ju vôbec ľúbim. Myslím, že keby som ju teraz, v tejto podobe uvidel na ulici, ani by som sa za ňou neobzrel. Asi k nej niečo cítim preto, že si ju spájam, ako to ona nazýva, s mojou Clarie.

,,Asi by som tu mala ostať," povedala. Zvraštil som obočie. Akože v Anglicku? Nechce s nami pokračovať?

,,Ako to myslíš?" nechápal som.

,,Tu, v Anglicku. Nemala by som sa s vami ťahať po celom svete, keď vám to tu len rozbíjam," povedala. Trochu dosť to bolelo. Predsa len, bola dosť veľkou súčasťou môjho života.

,,Kedy chceš odísť?" spýtal som sa a neveril som, že neprotestujem.

,,Asi až zajtra, veď už je večer," pokrčila plecami.

,,Mohol by...moh..posledný bozk?" vykoktal som. Clarie sa na mňa usmiala úsmevom, ktorý som miloval vyše roka. Pristúpila bližšie a postavila sa na špičky. Spojili sme naše pery. Nechcelo sa mi to skončiť. Ten bozk. Najprv bol veľmi jemný a romantický a potom sa to začalo stupňovať.Ovinul som moje ruky okolo jej pásu a ona mi svojimi vošla do vlasov. Zatiaľ to určite nevyzeralo ako bozk na rozlúčku. Moje ruky mimovoľne vošli pod jej tričko a Clarie na moje prekvapenie neprotestovala. Neprestajne sme sa bozkávali....