Tam, kde sa čierna mieša s bielou...

Kapitola 26

"Myslím, že by sme si na ceste do zlatého mesta ríše mali urobiť nepatrnú prestávku." navrhol Tempestat. Pootvoril dvere zatemneného koča a zavolal: "Havier!" Viac dodávať nemusel. Zastavil kone a koč odstavil na kraji cesty. Vybral si tienisté miesto, pretože slnko sa už dávno vynímalo na indigovej látke ako zlatá brošňa.

Havier im otvoril dvere. Najskôr vyšiel vikomt, potom Izabele galantne pomohol vystúpiť. Havier potom dvere opäť zabuchol. Prešiel k Izabele a dal jej do ruky otvorený slnečník. Šepol jej: "Zakrývaj ním aj pána." 

"Dáždnikom? Veď neprší!" šepla mu naspäť vyplašene.  

Havier sa obzrel za Tempestatom. Vyzeralo to, že ju nepočul. Naklonil sa k nej. "To je slnečník." Izabela pokyvkala hlavou, že pochopila. Vydýchol si. No potom si všimla, čo má na sebe oblečené kočiš.

"Ak by sa dlho vystavoval slnku, mohlo by mu to spôsobiť zdravotné ťažkosti, Izabela." povedal jej vikomt. Zbadal ako sa na Haviera začudovane pozerá. "Ideme?" ponúkal jej rameno. Skromne ho prijala a nechala sa viesť. Cestou jej rozprával.

"Táto malá dedinka sa volá Stratená. Obklopuje ju prenádherná príroda. Však?" Obaja sa poobzerali. Áno. Všade kam oko dovidelo boli husté lesy a vysoké kopce. "Je známa tým, že sa tu potuluje veľké množstvo lovcov upírov. Vedľajšia obec, alebo skôr osada, ktorá je omnoho lepšie ukrytá, sa nazýva Nenájdená. Bola založená iba lovcami. Dnes je takmer opustená, lebo cesty tam sú ťažko prístupné. Ony to cesty vlastne ani zďaleka nie sú. A preto sa volá tak, ako sa volá. Bývala tam tajná lovecká základňa. Kráľovskej garde ani obyčajným civilom sa ju dlho nedarilo nájsť. Až donedávna. No to už tam skoro nič nezostalo."

Havier ich mlčky sprevádzal. Mal od nich odstup len zopár krokov. Sledoval okolie. Prechádzali sa po rínku spanilej dedinky obklopenej vždy zelenými lesmi. 

"Blíži sa čas obeda. Jeden môj starý známy tu žije a pozval nás. Poďme, nech nemeškáme." urobil pred sebou krátky polkruh otvorenou dlaňou, aby poukázal na cestu.

Zastavili pred vysokým murovaným domom s kovanými dverami. Havier pred ne predstúpil a kovovým klopadlom na ne zabúchal. Netrvalo dlho a otvoril im samotný pán domu, trochu korpulentnejšej postavy. Havier sa mu uklonil a odstúpil bokom. Muž vyšiel pred dvere s roztvorenou náručou, že by do nej celé svoje brucho zobral. Na tvári mu hral široký úsmev ako jeho ramená.

"Edgar! Drahý Edgar!" zvolal naradostený. Preháňal. "Už roky som ťa nevidel! Celé stáročia!" Samozrejme, že to myslel obrazne, ale Izabela si v tomto prípade myslela, že sú tie stáročia pravda. Veď prečo nie?

Muž k nim pristúpil. Neznámy si dokonca dovolil potľapkať drahého Edgara po pleci. Budú to teda veľmi dobrí známi.  Potom mu pohľad spadol na drobučkú utiahnutú Izabelu. Havier sa za ňu nenápadne blízko postavil a zamrmlal jej do slúch: "Vystri sa! A úsmev." a opäť sa oddialil. Robil sa akoby nič.

"Edgar! Takže ty už máš aj vážnu známosť!" hovoril hlasno, ba až kričal. "Kedy bude svadba?" naklonil sa k nim zrazu v dôvernej blízkosti. "Rád ti pôjdem za svedka." zasmial sa.

Vikomt sa dostal k slovu až teraz. "Richard, taktiež ťa po tých pár rokoch rád vidím." povedal mu dôstojne. Usmial sa, čo bolo pre Izabelu ešte nevídané a otočil sa viac k nej. "Dovoľujem si ti predstaviť môjho dlhoročného priateľa Richarda Svorda."

"Teší ma, madam." pokorne sa uklonil a pobozkal ju na hánky. Lišiacky sa pri tom usmial. Neudržala sa a sčervenala. Havier jej povedal, že sa to robí, ale až teraz sa jej to stalo prvý raz.

"Richard, toto..." 

"Ja viem, ja viem. Tvoja nastávajúca." prerušil ho.

"Toto je moja spoločníčka, Izabela Anabel Rojaelová." tvrdohlavo dokončil Tempestat.