Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Si môj poklad

Prudké svetlo neónu mi takmer vypálilo zrak. Čo sa to dokelu deje? V hlave mám asi stovku veľmi nahnevaných rockových bubeníkov, ktorí sa snažia za každú cenu o perfektný zvuk. Chcela som sa otočiť a vidieť kde to vlastne som, ale niečo silné a plastové mi v tom zabránilo. Toto je buď zlý sen, alebo neviem čo... Pomaličky prichádzam k sebe. Cítim známy zápach dezinfekčného prostriedku, ktorý si bežne mama nosí domov. Tento smrad je doslova jednou jej časťou. Kde to vlastne som? Ako som sa sem dostala a čo sa stalo? Netušila som nič z toho. Bolo to desivé. V ľavej nohe mi škĺbalo svalom. Snažila som sa pohnúť rukou. Ale môj mozog bol zjavne odpojený od zvyšku môjho tela.
"Už bolo načase." musela som poriadne zaostriť aby som videla, kto to vlastne hovorí. No akokoľvek som sa snažila machuľa sa pred mojimi očami nemenila.
"Koľko prstov ukazujem?" spýtal sa a ukázal mi ruku.
"Neviem. Štyri?" zamrmlala som. Chcem spať, prečo ma nenecháte spať, ale trápite ma s matikou.
"V skutočnosti sú to iba dva prsty, ale nevadí. Ako sa cítiš?"
"Ako prejdená parným valcom. A mám sto chutí vás nakopať." v hlave sa mi spustil kolotoč. Čo sa to dopekla stalo?
"Pamätáš si, čo sa stalo?"
"Nie.....neviem...." zatvorila som oči, svetlo mi nerobilo dobre a tento chlapík tomu rozhodne nepomáhal. Chcela som odtiaľ odísť.
"Vieš kde si?" spýtal sa.
"Čo myslíte, že ak by som vedela kde som tak by som začala vyvádzať? Na to by ma musela menej bolieť hlava. "chcela som aby ten chlap zmizol a to hneď. Zamumlal niečo v tom zmysle, že sa na mňa neskôr príde pozrieť a odišiel. Hurá!

Podarilo sa mi trochu si zdriemnuť no keď som sa zobudila, počula som ako sa niekto pri mojej posteli háda.
" Odkedy si vstúpil do jej života stávajú sa iba samé katastrofy. Pokiaľ si neprišiel ty všetko bolo v poriadku." mama bola očividne nahnevaná. Vedela som si ju predstaviť. Hlboká vráska uprostred čela, pery ako tenučká čiarka, ruky prekrížené na prsiach a nechty zakryté do predlaktia.
" Ja za to nemôžem. Problémy tu už boli, iba vy ste ich nevideli, alebo sa snažili ich nevidieť. Nie je to moja vina, že všetko sa zosypalo teraz." prečo sa hádajú? Veď žijem a bola by som najradšej ak by práve v tejto chvíli boli pri mne obaja a nehádali sa.
"Nechcem, aby si ju navštevoval." zašepkala mama. Ale veď to nesmie! Mám už osemnásť a viem, čo je pre mňa dobré.
"Jana je moja priateľka."
"A moja dcéra." chvíľu bolo ticho "uvedom si, že dcéra je pre mňa blížia ako pre teba priateľka. Preto si neželám aby si za ňou prišiel. Či už do nemocnice, alebo k nám domov. Ostala mi už iba ona."
"Chápem, ale ak sa prebudí povedzte jej, že som tu bol. A že viem kto jej to urobil a ako sa to stalo."
Tak veľmi som chcela aby bol aspoň päť minút pri mne. Sadol si na posteľ a  pokúsil sa rozosmiať ma tak akoby sa nič nestalo. Nechcela som tak veľa. Stále ma bolelo celé telo, no teraz som ani nechcela odísť. Najradšej by som zrástla s tou hnusnou nemocničnou posteľou na ktorej určite niekto zomrel. No ja som len ležala pozerala do stropu a tvárila sa, že neexistujem.
"Už si hore dievčatko moje. Ja viem, že to možno pre teba bude teraz veľmi ťažké ale povedz mi...."
"Prečo si ho poslala preč." prerušila som ju.
"Čo?" nerozumela. Zjavne si myslela, že môj mozog pri páde utrpel aj iné zranenia, či dokonca sa niektoré neuróny odpojili od iných.
"Prečo si ho poslala preč." zopakovala som. Ticho. Sklonila hlavu a hrala sa s okrajom prikrývky.
"Ty si nás počula?"
"Nie všetko. Ale dosť na to aby som vedela, že ho obviňuješ z niečoho za čo nemôže."
"Lenže ty si zjavne neuvedomuješ čo sa deje. Odkedy ste sa vy dvaja spoznali všetko sa zmenilo. Úplne všetko. Každú chvíľu v niečom lietaš. Raz sa pobiješ, potom ťa takmer znásilnia a to nehovorím o tom, že si úplne mimo. Nevnímaš čo sa okolo teba deje a to robí práve on. Od dnešného dňa máš zákaz chodiť na stretká..."
"Ale..."
"....do školy sa budeš pripravovať každý deň. Budúci rok maturuješ a zjavne zanedbávaš svoje povinnosti a v neposlednom rade keď ťa prepustia máš minimálne tri mesiace domáce väzenie jasné!" jej hlas nezniesol námietky a mne pri tom všetkom pukalo srdce. Mám sa vzdať niečoho pri čom som začala znova žiť? Mám sa vzdať priateľov, viery, voľného času a namiesto toho sa stále dokola učiť to isté? Cítila som ako mi na spánku pulzuje žila a do očí sa tlačia slzy.
"Ale ja ho mám rada." šepla som.
"Ani to ti nepomôže." zavŕčala.