Across the ocean and beyond

yoonseok

Ostrov Tomyov

,,Takže toto je vaše jedlo?" Zoberiem si do ruky kúsok ovocia a privoniam si k nemu. Yoongi jemne prikývol a tiež si do rúk zobral ovocie. No on sa do neho aj hneď zakúsol a nečuchal ho ako ja.

,,Žijeme v harmónii s prírodou, preto je aj v takom dobrom stave" Hneď si znova odkúsne a pohľadom ma povzbudzuje, aby som tak urobil tiež. Však je to len obyčajne ovocie, čo by sa mi mohlo stať.

Vyzeralo to ako melón, ale bol celý zelený. Nemal žiadne sladké červene vnútro. Zavrel som oči a z mojej ochutnávky som očakával horkosť alebo hocičo s tým spojené, ale bolo to strašne sladké. Možno sladšie ako náš melón.

Moje oči zajasali, čo si Yoongi všimol a usmial sa. ,,My vôbec nejeme mäso, radšej si ho tu od nikoho ani nepýtaj" Zapísané v mojej hlave. Nevadí mi byť vegetarián, aj keď občas by som mäsom vôbec nepohrdol. Možno kvôli tejto zdravej výžive vyzerá Yoongi tak zdravo a pekne.

Dojedli sme svoj ovocný obed a ja som znova nasledoval Yoongiho. ,,Bolo mi povedané, že odtiaľto nevedie cesta preč, je to pravda?" Zastavil. Skoro som mu narazil do chrbta, ale stihol som svoj krok spomaliť. ,,Je to druh halucinácie. Myslíš si, že si už odišiel, pretože si na šírom mory, ale cesta ťa vždy zavedie na ostrov naspäť, len na jeho opačný koniec".

,,A ty si tu tiež zablúdil?" Znova sme sa rozhýbali a Yoongi ma viedol hustým lesom niekde do neznáma. Možno ho bavilo odpovedať na moje otázky alebo ho do toho donútila ta starenka, ktorá mi ho pridelila ako ,,informátora". ,,Ja som domorodec, bývam tu od môjho narodenia" usmial sa a prikázal mi zastaviť.

,,Teraz mi povedz niečo ty, aké to je za ostrovom?" Zatváril sa nadšene a sadol si na jeden väčší kameň, ktorý tu bol. Aha, takže to berie ako informácia za informáciu. ,,Čo by si chcel vedieť?" Zasmejem sa a sadnem si na zem oproti nemu. Aj tak je jedno kde sedím, nie je tu tak moc špinavo.

,,Vyzerá to tam podobne ako tu?" Musel som pokrútiť hlavou. V lesoch určite nebývame, vlastne poradne ani lesy u nás za chvíľku nebudú. ,,Bývame v domovoch kde máme všelijaké moderné technológie, napríklad toto" Podám mu do ruky môj fotoaparát, ktorý som chcel použiť na zachytenie dôkazu, že ostrov existuje.

Yoongi ho chytil do rúk a s úžasom ho sledoval. Celý si ho ohmatal a keď klikol na veľké čierne tlačidlo, ktoré odfotilo obraz zeme, zľakol sa. Skoro mu spadol na zem, keby som ho nechytil do rúk. ,,To čo bolo?".

,,Blesk, aby to lepšie zachytilo fotku" Už som to držal v ruke ja keď som mu ukázal dielo, ktoré odfotil. Otvoril ústa a prstom prešiel po displeji. ,,Takže táto technológia uchováva tvoje spomienky na nejaké miesta?" Chcel si ho znova zobrať do rúk, ale to som mu už nedovolil. ,,Teraz sa opýtam ja" Prikývol a začal si ma detailnejšie prezerať.

Neviem či mi bol jeho pohľad príjemný alebo nepríjemný, ale nemohol som mu to zazlievať. Je zvedavý, tak ako ja. ,,Nemáte tu lekárov, zubárov ani nič podobné ... čo sa stane keď niekto vážne ochorie? Vieš, není vás tu veľa a mohli by ste napríklad vyhynúť" Zasmial som sa nás svojou otázkou. Ľudia nikdy nevyhynú, ale tento ostrov od ľudí môže.

Miesto odpovede začal Yoongi hľadať niečo okolo seba. Zobral si jeden menší kamienok a jeho ostrou stranou si prešiel po koži na ľavom palci. ,,Preboha neubližuj si!" Zobral som mu kameň z ruky a odhodil ho niekde za nami. Hneď som sa k nemu priplazil a snažil sa zastaviť krvácanie.

Ešte sa bude kvôli mne rezať, bože čo ho to napadlo. ,,Teraz ti ukážem niečo... môžem?" Milo sa usmial a odtiahol moju ruku od tej jeho. Svoju druhú ruku si priložil nad poranené miesto a ja som mohol len otvárať ústa.