"Robíš si srandu? Ty jedna suka!“ začal sa smiať a rozbehol sa smerom ku mne. Za pár sekúnd som sa ocitla v jeho náručí celkom bez dychu.
„Aj ja ťa rada vidím Ed“ povedala som priškretím hlasom a pomaly som ho odtláčala. „Nemôžem dýchať“ keď si konečne uvedomil svoju silu tak ma pustil. „Čo tu robíš? Ako si sa sem dostal?“ chrlila som na neho otázky, zatiaľ čo som si ho obzerala od hora dole. Zmenil sa. O tom niet pochýb. Už to nie je to vyplašené chlapča, ktoré som naposledy videla v 9 triede, ale pekný vysoký muž s krásnou vizážou. Musela som sa pousmiať pri predstave z pred piatich rokov. Okuliare, flanelové košele a strojček. No poviem vám pravdu v roku 2009 veľmi pekných chlapcov nebolo. Sem tam ste niekedy našli nejakého pekného na chodníku, ale to bolo len zriedka. Ed bol ako každý iný no ako som už povedala, vyrástlo z neho pekné mužné vtáča. Nemyslite to doslovne, prosím. Keď som si všimla nechápavý pohľad smerujúci od Nialla na nás dvoch, odstúpila som od Eda.
„Ed je môj bývali spolužiak, len tak na objasnenie situácie.“
„No ale vy ste mi niečo neobjasnili“ povedal a pozrel sa na mňa a potom na Nialla. „Prečo tu stojíš v jeho teplákoch a tričku?“
„Určite sme nerobili to na čo práve myslíš.“ povedala som a prestúpila z nohy na nohu. „Včera sme boli na takom malom výlete, nezvem to tak no a zapadli sme v blate a ja som sa šmykla tak som sa musela potom prezliecť do jeho vecí.“ Zatajila som to, že vlastne ten kto ma prezliekal bol Niall. Nechcem aby si čokoľvek namýšľal.
„Dosť lacná výhovorka“ povedal a žmurkol na mňa. Zatvárila som sa ublížene.
„Ty, Eduard Dallas, ma spochybňuješ? Ako si to predstavuješ mladý muž?“ zasmiala som sa spolu s ním.
„To by som si nikdy nedovolil“
„Hej stop okay? Som tu aj ja“ zamával nám medzitým ako si odfrkol. Cez ticho, ktoré sa tu rozplynulo sa rozoznela jemná melódia, pre mňa neznámej piesne. Ospravedlnil sa nám z náhleho odchodu, takže sme tu ostali zase sami s Niallom.
„Už by som mala ísť aj ja. Som tu dlho, moja mama sa určite bude báť. A nechcem aby som ti prekážala“ povedala som a pomaly išla do tipujem, že Niallovej izby.
„Prečo tak skoro? A neprekážaš mi tu, ja som rád, že si tu“ usmiala som sa na neho a kývla.
„Ja ale už aj tak musím ísť. Síce budem vyzerať ako debil ale poznáš rodičov“
„Ale stretneme sa ešte, že?“
„No to dúfam“ znovu som sa na neho usmiala.
„Veci ti donesiem, viem kde bývaš takže nie je problém“ uškrnul sa. „a vlastne ak chceš môžem ťa odviesť.“
„Nie, prejdem sa“
„No tak, cestou idem ku kamošovi a mám to cestou. Prosím“ nakoniec som kývla. Nastúpili sme do Niallovho auta a odviezol ma domov. Niekoľko krát som mu poďakovala za nocľah a odvoz. Rozlúčila som sa s ním krátkym objatím a bežala do izby. Nikto si ma našťastie nevšimol tak som si v kľude vydýchla.
YOU ARE READING
WONDERFUL (Niall Horan)
Fanfiction"Celé ľudské dejiny nie sú ničím iným, ako obrázkovou knihou, v ktorej je zaznamenaná najprudšia a najslepejšia ľudská túžba: túžba zabudnúť."
