Čo ak

Môže človek každý deň stráviť hodiny nad mobilom v očakávaní známeho tónu?

Tónu, ktorý svojím známym zvukom rozozvučí každú bunku v tele radostným očakávaním?

Môže sa človek zamilovať iba do písmenok? Do prezývky? Do fotky, ktorá nemusí byť pravá?

Je človek schopný zamilovať sa iba do hlasu? Do modrých a tajomných očí?

~~~

Dnes absolútne nič nestíham. Stačilo mi vstať iba o pár minút skôr a všetko by išlo ako po masle. Lenže v tom som ja tá výnimočná, pretože aj jedna minúta mi dokáže zmeniť celý deň.

Ponáhľam sa po schodoch, beriem ich dve naraz a pridŕžam sa silno zábradlia, pretože varovná kontrolka v mojej hlave neustále svieti. Ešte toto by mi chýbalo, aby som sa tu nebodaj rozčapila ako taká žaba.

Dole ma už čaká taxík a keď nastúpim, veziem sa preplnenými ulica mesta. Na kolenách mám otvorený diár, v ruke mobil a v druhej pero. Zapisujem si ďalšie termíny, ktoré si práve vyčítavam zo správ a mailov.

Uvedomujem si, aké mám vlastne šťastie. Uchytiť sa ako vlasová štylistka je v dnešnej dobe veľmi náročné, keďže je nás mnoho. No mne sa to nejakým zázrakom podarilo. Ešte len pred mesiacom som otvorila svoj nový salón a už mám plno na takmer dva mesiace dopredu. Čo viac by som si mohla priať?

Taxík zastavuje a ja v rýchlosti vyberám peniaze. Je to ako zo spomaleného filmu, keď hľadím na svoj diár, ako mi padá z kolien, otáča sa popísanými stranami nadol a pristáva na podlahe zablateného auta. Z úst mi vychádza šťavnatá nadávka, ktorú ja bežne nepoužívam a v spätnom zrkadle vidím pobavený výraz taxikára.

„Pomôžem?" opýta sa hlasom poznačeným úsmevom.

„Nie, nie. Ďakujem, ja si poradím," odpoviem mu tlmene, pretože sa teraz skláňam po svoj poklad. Samozrejme, vypadne mi aj mobil a tiež čo-to z tej brečky na podlahe schytá.

Z kabelky vyberiem vlhčené obrúsky a všetko vyčistím, konečne som schopná za svoju jazdu aj zaplatiť, no úsmev na jeho tvári ma pozastaví a núti si ho aspoň chvíľu vychutnať.

„To je v poriadku," povie. „Dnes máte toho asi veľa, jazda je na mňa," dokončí.

„Ale to nemôžem urobiť, už aj tak ste na mňa museli čakať." Snažím sa ho prehovoriť, aby si peniaze za svoju prácu zobral. On len krúti hlavou, a vraj nie, mne sa zídu viac v tento smolný deň.

To som ešte netušila, aká smola ma bude fakticky sprevádzať po celý deň.

Všetky veci si v rýchlosti nahádžem do kabelky, hodím posledný úsmev na neznámeho a nemotorné vystupovanie sa môže začať. Vonku leje ako z krhle a ja som samozrejme bez dáždnika. Počítam, koľko krokov mi treba pobehnúť, aby som sa skryla pod striešku budovy, v ktorej si prenajímam priestory. Je to necelých desať, ale v tomto počasí to môže pôsobiť aj ako celý kilometer.

Odhodlane vystúpim, vystrčím hrdo bradu, mňa predsa takýto dážď nezničí a vykročím. Jeden, dva, tri a koniec. Moja noha sa zasekne v niečom, neviem však v čom, pretože chodník sa kúpe v litroch vody a ja bezradne mykám nohou.

Z čela mi kvapká, vlasy sa mi začínajú lepiť na zátylok a moje oblečenie začína pripomínať čerstvo naplnenú práčku, kedy sa bubon len začína točiť. Toto je zlý sen. Nerozmýšľam, keď sa vyzúvam a vzdávam svoj boj o drahé topánky, opäť vystriem bradu a hrdo vykročím ďalej.

V ruchu ulice a veľkomesta zaniká nejaký pokrik. Myslím, že to bolo niečo ako počkajte,... Nie som si istá.

Otvorím dvere a vystúpim jeden schodík dovnútra. Hneď ma však prekvapí mokrá podlaha a moje oči zablúdia k nohám a hľadám zdroj tej vody. Keď by som povedala, že som skoro dostala infarkt, bolo by to slabé konštatovanie.