Sedím vo vlaku a vedľa mňa
je starý pán.
Vyzerá ako vynálezca.
Čo by tak mohol...?
Už viem!
Stroj času!
Presne tak vyzerá.
Kto vie?
Možno raz to dokáže.
Možno raz mu v tej
plešatej a šedivej hlave blikne žiarovka.
Možno raz uvidím na ňom oblek za 1000€
a nie kúpený niekde u číňana.
Možno raz v tom kufríku
bude niesť návrhy na výrobu stroja,
a nie papiere na rozvod.
Možno raz nájde lásku svojho života
a nebude cestovať sám.
A možno raz ho opäť stretnem.
Vedľa. Na sedačkách. Vo vlaku.
Z Topoľčian do Nitry.
Možno raz bude jeho tvár
zdobiť radosť, nie smútok.
Možno raz, bude mať zas energiu.
Predsa len... možno raz.
CZYTASZ
Myšlienky bez (Ne)Zmyslu
PoezjaTu sú moje "básne", ktoré som napísala po zlomenom srdci, ktoré nie je (ne)uzdravené.
