Aliancia bdiacich anjelov

Kapitola 1: V Lese

Zakázaný les. Toto miesto rozhodne nie je pre človeka so zdravým rozumom. Snáď asi každý čarodejník, ktorý by vám porozprával o nejakej strašidelnej historke, by bola asi z osemdesiatich percent o ňom. Stromy v ňom rastú tak nahusto a vysoko, že aj keby ste sa po ňom prechádzali pokojne aj počas slnečného letného poludnia, mali by ste napriek tomu pocit, ako by malo slnko už zapadnúť. Pôvodne slúžil ako domov pre čarovné tvory, ktoré by ste normálne vo voľnej prírode naozaj ťažko našli. Od jednorožcov, cez kentaurov až po obrie akromantuly. Lenže v súčasnosti ho väčšina z nich už dávno opustila.

Ten les sa nachádza na severe Škótska, blízko hradu Rokfort. Alebo ak chcete, Rokfortskej strednej školy čarodejníckej, jednej z najobľúbenejších a najlepších čarodejníckych škôl na svete. Táto nádherná skrytá perla sa týči nad jazerom, ktoré sa rozprestiera na takú veľkú plochu, že ani z jeho najvyššej veže nie je možné vidieť druhý koniec. Jeho hladina je zrkadlovo čistá za každého ročného obdobia, čo dokazuje, prečo ho žiaci Rokfortu tak veľmi zbožňujú a chodievajú si k nemu oddýchnuť po vyčerpávajúcom vyučovaní. Hoci aj napriek prítomnosti vodných bytostí, ktoré ich aj tak nechávajú na pokoji.

Ale keby ste na tomto mieste boli asi tak pred rokom, nevideli by ste nádherný hrad, ale rozpadávajúcu sa zrúcaninu, ktorej plamene šľahajúce z nej oblizovali oblaky. V ten deň sa rozhodovalo o osude čarodejníckeho sveta počas ktorého sa Lord Voldemort, najväčší a najnebezpečnejší čierny mág v histórií, snažil konečne zabiť Harryho Pottera, jediného chlapca, ktorého svojou usmrcujúcou kliatbou nedokázal ako ročné batoľa zabiť, a podrobiť si svet čarodejníkov aj muklov. V tú noc prišlo o život veľa nevinných žiakov a čarodejníkov. Voldemort bol porazený a jeho smrťožrúti, aspoň tí, ktorí prežili, sa rozpŕchli.

A tak teraz o rok neskôr sa všetko vrátilo do normálu. Aspoň teda z väčšej časti. Navyše aj počas večerných hostín, alebo tých Vianočných prekypoval vo Veľkej sieni viditeľný, ba až priam hmatateľný zármutok nad žiakmi, ktorý už nikdy nebudú so svojimi spolužiakmi. Navyše ani u učiteľov to nebolo iné.

Napriek tomu všetkému sa teraz, v tejto polnočnej hodine po Lese potuluje tichá, desivá a vysoká postava muža zahaleného v kapucni. Jasná žiara mesiaca v májovom splne mu vrhá na čierny habit mihotavý svit a odhalí jeho bledú pokožku na zápästiach a bosých chodidlách. Jeho koža však nie je obyčajnej ľudskej farby, ale sinavá, akoby ten človek bol vyrobený z vosku. A pritom je to živý človek z mäsa a kostí. Pri chôdzi prechádza prstami na pravej ruke po kôre každého stromu a jeho kroky znejú v noci tak nehlučne, že sa zdá, akoby ani nekráčal po zemi, ale šliapal na vzduch. Hlavu má mierne naklonenú dolu, čím pripomína mnícha.

Na oko sa zdá, že je mu jedno, kam ho až jeho nohy zavedú. Ignoruje všetky kamene a popadané vetvičky s tŕňmi, ktoré sa mu zarezávajú do chodidiel. Napokon, ani sám nevedel ako, sa ocitol na malej čistinke uprostred Lesa. Otvorený priestor ho prinúti zastaviť a sadne si na vlhkú trávu s pokrčenými kolenami a opretými lakťami o ne. Mykne bradou nahor a mesiac, teraz svietiaci na čistinu a stromy ako disko guľa, mu osvetlí tvár. Muž má uhľovočierne oči, od ktorých sa jasne odráža obraz luny a lícne kosti mu výrazne vystupujú na koži.

Má neprítomný pohľad, čo prezrádza, že sa díva do minulosti. Spomína na bitku spred roka, ktorá ho takmer stála život. V pamäti sa mu vynárajú výjavy všetkých tých mŕtvych, všetko to utrpenie si pamätá, ako by to bolo iba včera.

Pamätal si aj to, ako ho súboj vo Veľkej sieni stál takmer život.

Z pravého rukávu habitu si vytiahol čarodejnícky prútik a obidvoma rukami ho zvierajúc s lakťami opretými o kolená neprestával myslieť na otázku, ktorá ho prenasleduje už vyše roka: Ako je možné, že Potter aj tento raz, keď už sa naozaj zdalo, že ho má konečne v hrsti, prežil?