Zošit mám otvorený pred sebou a neviem sa donútiť písať. Veď už som to zvládla nekonečne veľa krát. Ako je možné, že to nejde? Ceruzka vždy rezká a plná energie len lenivo krúži nad papierom. Odpijem si a upriem oči na čašníka. Dneska má sivý jednoduchý sveter, ktorý k nemu patrí ako mesiac na oblohu.
Zachytí môj pohľad a usmeje sa na mňa. Ukážem ceruzkou na prázdny zošit a pochopí. Ani nie o minútu je už pri mojom stole a uprene hľadí na pohár priložený k mojim ústam.
Fúknem na hladinu tekutiny a prevrátim oči. Obaja myslíme na to isté. Potrebujem nakopnúť. Siahne do vrecka a vyberie odtiaľ zdrap papiera. Bez opýtania si zoberie moju ceruku a píše náhodné slová. Po skončení zdvihne svoje dielo pred seba a je na ňom vidieť, aký je so sebou spokojný. Podá mi ho a odíde. Sledujem ho pohľadom ako odchádza a nemôžem sa prestať usmievať.
Až potom sa pozriem na moje slová. Sú zdanlivo náhodné, no pre mňa kúsky skladačky, ktoré čakajú až ich uvediem do spojitosti.
A vtom to príde.
Papierik položím na stôl, doprajem si poriadny dúšok a uchopím ceruzku. Bez rozmýšľania sa písmeno za písmenom objavuje na papieri a ja opúšťam túto miestnosť...
