50 Days of life

Day 7

Ťažko som rozlepil oči.
Ovalila ma odporná vôňa spáleného oleja a silné denné svetlo. Ako prvé som uvidel toho otravného Yoongiho vedľa mňa. Ten tretí, čo tam včera vedľa neho ležal niekam zmizol. Ostalo tam iba prázdne miesto.

"Dobré ráno Jimin. No teda, je už obed, máš tu už aj jedlo."

Povedal a zasmial sa.

Ja som nad ním iba prevrátil oči a upriamil pohľad na pokrm predomnou. Boli to nejaké mastné cestoviny a k nim bol tvaroh a šunka. Čo vám poviem. Odporné nemocničné jedlo.

"Fuj, kedy už konečne môžem odtiaľto odísť a nežrať takéto sračky"

povedal som si pre seba. No to by to nebol Yoongi, pokiaľ by sa ako vždy neozval.

"No, neni to moc dobré, to uznávam. Ale keď tu bola ráno doktorka a pichala ti infúziu, povedala, že musíš niečo zjesť. A aj podľa môjho uváženia by si mal niečo-"

"Nepoučuj ma tu, dobre? Mne je jedno, čo povedia doktori, aj tak ma už nezachránia."

Trochu som sa zasekol, keď som si uvedomil, čo som povedal. Yoongi nevie o tom, že mám rakovinu a tak to aj ostane.

"Akože ťa nezachránia?"

"Proste jesť nebudem, lebo nechcem."

"Tak to si na omyle Jimin"

povedal práve prichádzajúci Mark

"Čo tu chcete?!"

Vyštekol som na neho a aj na Karen vo dverách

"Prišli sme ťa pozrieť, tak, ako každý deň"

povedala Karen.

"Ako vám mám už doriti povedať, že mi máte dať pokoj?! Nestačia vám moje signály, že už nechcem žiť?! Doriti aj s vami! Aj tak ma nemáte radi a ani ja vás! Nie, ja vás priam nenávidím!"

"Jimin, nejaké silné slová, nemyslíš?"

Povedal Yoongi, ktorý celú túto situáciu so zhrozením pozoroval.

"Aj ty už drž konečne hubu! Nechajte ma všetci tak! Prečo stále niekoho zaujímam?! Ja nechcem, aby ste sa o mňa starali! Doriti už ma to nebaví!"

Hysterčil som. Kričal som tak silno, až ma moje hrdlo celé štípalo. Plakal som, ani netuším prečo. Chcel som svoje city tak strašne vykričať všade do okolia, no zároveň som si ich chcel nechať pre seba.

Nevládal som ten nátlak všetkého. Rukami som si chytil vlasy a začal si ich ťahať. Hlavu som sklopil a začal hlasnejšie plakať. Prepuklo to v hysterický a zúfalý plač. Som len odporná slabá bytosť. Áno, presne to som. Nezmôžem sa na nič iné, ako na plač.

Ruky sa mi trasú ako pred porážkou. Moja škaredá tvár sa zapĺňa mojimi slzami. Nevládzem takto ďalej.

"Jimin už vážne stačilo!"

Zakričal Mark a podišiel ku mne. Využil príležitosť mojej momentálnej polohy a chytil ma za ruky. Chladno a bezcitne mi nimi trhol a dal mi ich za chrbát.

Pokynul Karen, aby zobrala jedlo. Tá tak urobila a podišla ku mne. Chcel som sa brániť. Snažil som sa.

Nešlo to.

Nevládal som pohnúť jedným skurveným kúskom môjho tela. Karen mi otvorila ústa a vopchala tam prvú vidličku s jedlom.

Za ňou ďalšiu.

A znovu.

Až pokým nebola miska úplne prázdna.

"Prepáč Jimin, ale robíme to pre tvoje dobro"

šepla Karen a vstala. Mark mi už konečne pustil ruky. Tak veľmi som sa snažil jedlo neprehltnúť, vytrhnúť sa z jeho zovretia a utekať niekam ďaleko, no nezmohol som sa ani na jednu hlásku.

Jediným náznakom mojej aktuálnej emócie boli moje horúce slzy.

Nie.

Nemôže to takto dopadnúť.

Nemôžem prehrať.

Nie nad sebou.

Nechcem byť tým tučným a škaredým chlapcom, ktorého opustili jeho rodičia. Nechcem sa tam už viac vrátiť. Chcem im ukázať, že som sa zmenil. Že som iný.

Odhrnul som tenkú obliečku a postavil sa. Jedným ťahom som zo seba strhol všetky hadičky. Z týchto miest sa mi začala valiť krv. Bolo mi to jedno. Rýchlo som prebehol popri Karen a Markovi a vybehol von z izby.

Ocitol som sa na nemocničnej chodbe. Nikto tam našťastie nebol. Utekal som priamo na záchody. Vtrhol som do najbližšej kabinky a kľakol si k mise.

Rýchlo som si strčil prsty do krku. Netrvalo dlho a môj žalúdok zovrelo. Naplo ma a vyvracal som prvú dávku jedla. Takto som to spravil ešte 3 krát, keď naraz mi už nič nešlo.

Skúsil som ešte raz, no naplo ma naprázdno. Vedel som, že tam ešte niečo musí byť. Strčil som si rozklepané prsty ešte hlbšie do krku, no nepomohlo to.

Rozzúril som sa a rukou ostro zaškriabol do hrdla. Rozkašľal som sa a prsty som dal preč. Dal som si ruku pred ústa a kašľal. Keď som ju dal preč, mal som ju celú oprskanú od krvi.

Naraz mi znovu zovrelo žalúdok a vyšla zo mňa krv. Naplo ma a vracal som do záchodu čoraz väčšie množstvo krvi.

"Preboha Jimin"

povedal známy hlas za mnou. Patril ako inak Yoongimu. Rýchlo ma odtiahol od misy a pozrel sa mi do očí.

"Jimin, čo to robíš, si v poriadku?"

Opýtal sa ma zo strachom v očiach

"Ja už nikdy nebudem v poriadku. Ešte si to nepochopil?"

Šepol som mu naspať. Z polootvorených úst sa mi stále valila krv.

Začala sa mi motať hlava a cítil som sa slabší, ako keď som sa zobudil. Moje telo sa zložilo k Yoongiho kolenám a znovu ma naplo. Moja krv opúštala moje telo tak rýchlo.

Ani Yoongi si to ešte nestihol uvedomiť. Začal som byť malátny a chytil som sa Yoongiho trička

"Prosím Yoongi, nechaj ma zomrieť. Nenechaj ma už viac trápiť sa. Nedovoľ, aby sa toto stalo znovu. Prosím"

povedal som už pomedzi vzlyky. Slzy sa mi miešali s krvou. Už sa to striedalo ako na kolotoči.

Vracanie krvi a mierne, sekundové omdlievanie.

Oči mi preblikávali medzi realitou a tmavým spánkom. Moje viečka boli tak tažké, ako nikdy.

Cítil som Yoongiho chladné ruky na mojom ešte chladnejšom a bledom tele. Plakal som mu v jeho náručí a prosil ho o smrť.

Ešte nikdy som nebol tak zúfalý, ako som bol dnes.

Ešte nikdy som sa necítil tak hrozne. Dokonca ani v ten deň, keď ma nechali.

Dnes to bol oficiálne najťažší deň v mojom živote. Už veľakrát som niekoho prosil o to, aby ma nechal zomrieť, no nikoho som ešte priamo neprosil o smrť. Je to vpodstate to isté, no moje city to zasiahne vždy inak.

Ťažko sa mi dýcha a mám tú možnosť pocitovať ťažkosť žiť bez dostatku krvi a zdravých orgánov. Pociťujem tú ťažkosť nechceného života. Zas a znova. Ďalší krutý deň.