Dammiano - Fascinovaná vrahom

Názov časti

   Autom som zastala pred schátralou chatou a vypla som motor. Spočiatku som nebola schopná ani pohybu. Známe prostredie mi v prvom momente pripomenulo všetky spomienky, na ktoré som sa celé tie roky snažila zabudnúť. Každú mučivú sekundu. Každý môj zúfalý výkrik do prázdna. Tak, ako som si to pamätala, všade tma a ticho, občas žblnkot z priliehajúceho jazera.
   Zhlboka som sa nadýchla. Nie, nebudem si nič pripomínať.
   Vedel, prečo si vybral toto miesto ako úkryt. Nepovedala som mu o tom nikdy ani slovo a ani som nemusela. Je pripravený ma mučiť horším spôsobom, ako všetky svoje obete, ktoré zabil. A ja som preňho tá najjednoduchšia korisť.
   Potichu som vystúpila z auta a ovanul ma pach lesa. Starý známy pach, pach mojej bolestivej minulosti. Rukou som nahmatala zbraň na svojom ľavom boku. Nie, že by mi to tu nejako pomohlo, čisto z recesie.
   S otupenými zmyslami som prešla po schodoch, hore k dverám. Každý jeden zavŕzgal, takže spoločnosť, ktorá ma vo vnútri čakala, už musela jasne vedieť, že som tu. Drevo na chate bolo na niektorých miestach pokryté machom, na niektorých miestach poškodené. Čas ukázal svoju cenu presne tak, ako na mojej prázdnej duši. Otvorila som dvere a vošla som dovnútra. Pomaly som po pamäti nahmatala zapínač a zapla som svetlo.
   Sedel tam, hľadel von oknom na odraz mesiaca v jazere, v lone mal položenú starú knihu. Ani sa nepohol, absolútne nijak nereagoval. Vánok z otvoreného okna pomaly vial na staré, zošednuté závesy. V širokom okolí muselo byť počuť len môj prerývaný dych, nič viac.
   Zavrela som za sebou a urobila som pár neistých krokov vpred. Až vtedy sa ku mne otočil. Tvár bez jedinej emócie. Dokonalý klamár. Dokonalý hráč. Dokonalý vrah. Prešlo niekoľko sekúnd a na jeho tvári sa nepohol ani jeden sval.
   "Odkiaľ o tomto mieste vieš?" Opýtala som sa potichu, trasľavým hlasom. Až vtedy mu tvárou prebehol potmehúcky úsmev. Na sekundu.
   "Prečo si mi o tomto mieste nikdy nepovedala?" Odpovedal protiotázkou. Tak ako vo väčšine času našich sedení. Toto je jeho silná stránka. Schovávať sa za slabiny ostatných.
   Nespokojne som sa pomrvila.
   Na toto ma upozorňovali. Nikdy mu nemám ukázať, kto som. Nikdy mu nemám rozprávať o svojom živote. Pretože nastane moment, kedy sa to proti mne obráti. Tento moment. Vyčkával všetky tie mesiace, kým ma dostane do úzkych a teraz si to nesmierne vychutná. Tak, ako som mu to celú dobu robila ja. Karty sa obrátili.
   "Ale koniec koncov, ľudia vždy schovávajú svoje bolesti. Svoje pandoriine skrinky. Toto je tá tvoja, však? Našiel som ju."
   V očiach sa mu zaiskrilo ako dieťaťu, ktoré dostane novú hračku. Po tele mi prešli zimomriavky.
   "Tak povedz, kde ti to robil? Tu, v tomto kresle? Na posteli vedľa? Alebo nebodaj v pivnici? Kde ťa stále znásilňoval?" Na posledné slovo dal silný dôraz a spokojne sledoval, ako som sa celá striasla.
   Prišlo to. Múr, ktorý som si celé roky okolo seba vybudovávala sa pri jeho krátkych otázkach, v priebehu pár krátkych sekúnd, úplne zrútil. Ako domček z karát. Podlomili sa mi nohy a spadla som na zem. Po tvári mi začali tiecť slzy. Sledoval ma, s úškrnom na tvári. Užíval si to. Užíval si, že mi môže spôsobovať bolesť. Bol to predátor, všetko ľudské z neho už dávno vyprchalo.
   Nedokázala som pochopiť, ako je možné, že o tomto celom vie. Nikdy som to nikomu nepovedala. A obzvlásť som si dávala pozor pred ním.
   "Asi sa pýtaš, ako som sa o tvojej slabine dozvedel. Nuž, moja drahá doktorka Swingová, nie si jediná, kto sa v ľuďoch vyzná. S malou pomocou už nebohého strážnika Willsona, som si urobil menší prieskum. Zopár spisov, zopár tvojich lekárskych správ, zopár sedení s tebou a hopla. To, čo pred ostatnými toľké roky skrývaš, bolo pre mňa hračkou zistiť." Hovoril potichu, no s akousi zvláštnou vášňou. Žeby som tam zacítila aj súcit?
   Kdeže, je to vrah, ktorý zabil nesmierne množstvo ľudí. V ňom súcit byť nemôže.
   Znova som sa zhlboka nadýchla a rýchlo som zotrela slzy. Neukážem mu slabosť. Ja nie som slabý človek.
   "Nebojíš sa?" Opýtala som sa posmešne. Z chuti sa zasmial.
   "A čoho?"
   "Hliadky sú už na ceste," dodala som víťazoslávne.
   Prestal sa hojdať. Na moment v miestnosti zavládlo úplné ticho. Úškľabok mu z tváre zmizol.
   "Ak by to tak skutočne bolo, už by tu boli," prehlásil spokojne. "Si tu dobrých päť minút, k tomu si sem merala cestu ďalších dvadsaťtri minút a tridsaťosem sekúnd. Zopár sekúnd si váhala v aute. A doteraz si nezavolala nikoho. Nie si hlúpa, Swingová. To je to, čo sa mi na tebe najviac páči."
   Znova to napätie. Znova tá iskra.
   Občas som sa nad tým zamýšľala. Prečo som jediný človek, ktorého k sebe púšťa? Prečo ma takýmto spôsobom vyhľadáva?
   "Ale no tak. Mučila som ťa niekoľko mesiacov a teraz sme tu sami. Len ty a ja. Môžeš mi to všetko vrátiť," zmenila som taktiku. Neviem ale, prečo týmto spôsobom. Pri ňom sú všetky veci, ktoré som sa naučila na škole a v praxi, úplne zbytočné. On je úplne iná liga.
   Náhle sa veľmi rýchlo postavil a sadol si na zem hneď oproti mne. Tak, že sa nám kolená dotýkali. Nepohla som ani brvou. Áno, sedel oproti mne sériový vrah, ale z nejakého dôvodu, som z neho strach nemala.
   "Prečo by som to robil? Ty, slečna Swingová, si moja trofej."
   Prekvapene som zažmurkala, čo využil vo svoj prospech.
   "A teraz, späť k téme. Myslím, že nadišiel čas, kedy si profesie vymeníme. Teraz, som tvojím psychológom ja. Takže rozprávaj, holubička."
   Keď som vôbec nijak nereagovala, schmatol ma za zápästia a pritlačil ich k zemi. Od bolesti som zakvílila. "Rozprávaj!" skríkol.
   Nemala som na výber. Tvár mal len pár centimetrov od tej mojej.
   "Začalo to, keď som mala sedem rokov. Po smrti môjho otca, si matka našla nového manžela. Steva," vypľula som to meno.
   "Steve Hopkins, business man, vtedy vo veku tridsaťštyri rokov, žiadne deti z predchádzajúceho manželstva," hlesol a ja som sa pod jeho zovretím znova zatriasla. Pripravil sa dobre.
   "Presne tak," zašepkala som.
   "A čo ti Steve robil?" opýtal sa a slastne si oblízol pery.
   "Vždy, keď matka chodievala na služobné cesty, brával ma sem na víkend."
   "A?" Opýtal sa nedočkavo.
   Všetko som to mala pred očami. Nechcela som o tom rozprávať, ale zároveň na mňa zvláštne vplývala jeho blízkosť.
   "Znásilňoval ma tu. Znova a znova," povedala som prázdnym hlasom. "Trvalo to niekoľko rokov. Zo začiatku som sa snažila to matke povedať, ale prehliadala to, bola z neho úplne hotová. Prečo aj nie? Pohľadný, mladý, úspešný muž o ňu javil záujem."
   "Kriminálnik a násilník, ktorý zneužíval sedemročné dieťa, chcela si povedať."
   Drsne som sa zasmiala.
   "Že to hovoríš práve ty. Zabil si dvadsaťosem ľudí." Šplechla som mu do ksichtu. On stisol čeľusť.
   "Ale nikoho som nikdy neznásilnil, tobôž nie deti. Všetci, ktorých som zabil, si to zaslúžili. Urobil som svetu láskavosť. Ale o tom sa predsa nebavíme. Ako si sa cítila?"
   Svojimi hlbokými modrými očami sa snažil prebiť až do hĺbky mojej duše. Predstavila som si všetky jeho obete, na ktoré sa takto díval. Pred očami som mala fotky ich zmrzačených tiel. Tento vrah tu teraz sedel, dotýkal sa ma a zároveň mi zatiaľ ešte nijak neublížil, aj keď na to má všetky možnosti. Prečo?
   "Ako handra. Bolelo to," hlesla som potichu a pretrhla náš dlhý očný kontakt. Dostával sa mi pod kožu.
   Pustil jedno moje zápästie a ukazovákom mi vydvihol bradu tak, aby znova videl do mojich očí.
   "Ako to dopadlo?" Opýtal sa rovnako potichu, ako ja. Jeho tvár jasne naznačovala, že tento príbeh ho vskutku vzrušuje. Potreboval sa mi pozerať do očí, aby videl všetku tú bolesť, ktorú som prežívala.
   "Keď som mala dvanásť, matka sem v jednu nedeľu nečakane prišla, že nás prekvapí. Našla ma ubolenú, takmer v bezvedomí, pohodenú na zemi. Ten parchant bol akurát v sprche. Zavolala políciu a zatkli ho."
   "Preto si sa rozhodla pre tento odbor?" Bradou ukázal k mojej zbrani, ktorú som mala stále pripevnenú k svojmu ľavému boku. Ak by chcel, stačil by len jeden veľmi rýchly pohyb a mohol by si ju vziať. Neurobil to.
   "Áno, aj."
   "Aj?" Zodvihol obočie.
   "Cítila som sa mizerne. V celom tom období som si želala, aby som mala aspoň niekoho na svojej strane, s kým by som sa o tom celom mohla porozprávať."
   "Preto psychológia?" Žral každé jedno moje slovo.
   "Správne."
   Znova sa potmehúcky usmial.
   "To ale nevysvetľuje, prečo si tu dnes so mnou."
   Rukou, ktorou zvieral moje zápästie, sa posunul nižšie, aby mi chytil dlaň. Fascinovane sledoval husiu kožu, ktorá mi naskočila. Ukazovákom si razil cestu až k môjmu lakťu a potom znova dolu k dlani. Šokovane som vydýchla.
   Je to zločinec. Muž bez duše. Monštrum. Tak prečo cítim to napätie? Prečo ma znervózňuje?
   "Odsúdili ho?" Opýtal sa nonšalantne popritom, ako ma stále hladil.
   "Hm?" precitla som zo svojho nevysvetliteľného tranzu.
   "Steva. Odsúdili ho?"
   "Áno, ale dostal len desať rokov. Pred piatimi rokmi ho prepustili," zamrmlala som znechutene.
   Zdvihol hlavu od mojej ruky a zapozeral sa mi do očí tak uprene, že keby som ešte stála, podlomili by sa mi kolená.
   "Neboj sa, každé zlo si získa svoj ortieľ."
   Zostala som naňho len tupo hľadieť.
   Niečo na ňom je veľmi špeciálne. Viem, aké veci napáchal. Viem, za akých okolností. Viem, že si myslí, že len trestá tých, ktorí si to zaslúžia. Každý si o ňom myslí, že je to len blázon, vrah, ktorý si nezaslúži nič iné ako zhniť vo väzení. Myslia si, že svoje činy neľutuje. No aj napriek tomu, ja viem, čo sa skrýva pod povrchom. Viem, že nie je blázon. Vidím, ako sa na mňa díva.
   "Tak sa nechaj zatknúť," zamrmlala som tušiac, že stojím na tenkom ľade. Hlasno sa zasmial.
   "Počas doby, ktorú som si tam odsedel, som mal veľa času premýšľať. A ver mi, drahá, že sa tam tak skoro nehodlám vrátiť."
   "Koniec koncov ťa chytia."
   "Áno, ale dovtedy si budem užívať. Povedz mi, doktorka Swingová. Miluješ ma?"
   V šoku som zalapala po dychu.
   "Čože?"
   "Nuž," začal a nežne sa usmial. Ukazovákom mi pohladil líce, až zastal pri mojich perách. "znovu sa vrátim k tomu, že si im ma ešte neudala. A neurobila si to zo strachu, viem, že sa ma nebojíš, cítim to. Tým pádom ostáva už len táto možnosť. Žeby si si ku mne za tú dobu vytvorila citové puto? Fascinujem ťa?"
   Všetko vo mne sa chvelo, akoby skutočne otvoril pandorinu skrinku. Cítil to, preto sa ma ukazovákom neprestal dotýkať. Od pier, dolu krkom, až zastal na výstrihu mojej blúzky. Očami hladne sledoval jej lem, avšak neodvážil sa pokračovať v dotyku nižšie. Zastal na prvom gombíku.
   "Musím priznať, že ty mňa fascinuješ nesmierne. Pod mojimi rukami už bolo mnoho žien, avšak to, čo cítim pri tebe, to čo cítim teraz," jeho hlas sa menil na šepot zarovno s tým, ako sa ku mne začal pomaly prikláňať bližšie. Ani som sa nepohla, sledovala som len jeho pery. "cítim po prvýkrát. Si veľmi výnimočná žena, Swingová."
   Nechala som ho, priblížiť sa veľmi blízko k mojim perám, až potom som sa otočila. Pobavilo ho to.
   V tom momente mi zazvonil telefón. Jemne sa odsunul, aby som si ho mohla z vrecka vytiahnuť. Nezastavil ma. Nebál sa, že to naňho prásknem. Na displeji svietilo detektívovo meno.
   "Swingová," zamrmlala som, avšak zrak som z neho ani na sekundu nespustila. Tváril sa nonšalantne, pokojne. Vôbec nie ako väzeň na úteku.
   "Zdravím, doktorka Swingová, tu detektív Rodgers. Ospravedlňujem sa, že vám volám takto neskoro večer, ale stalo sa niečo, čo vám musím okamžite zdeliť."
   "Čo sa stalo?" Opýtala som sa a v skutočnosti ma to vôbec nezaujímalo. Sledovala som ho ako sa s pokojom postavil a prešiel k otvorenému oknu. Celú dobu sa usmieval, akoby vedel, o čo ide.
   "Vášho nevlastného otca, Steva Hopkinsa, našli pred pol hodinou mŕtveho v jeho byte. Mal odtrhnutú hlavu od tela, čo je zrejme aj príčinou smrti. Takisto sme našli... ehm, jeho pohlavný orgán, ktorý bol po odtrhnutí vsunutý do krku, namiesto hlavy. Máme podozrenie, že by za tým mohol stáť Dammiano. Preto vás chcem poprosiť, dávajte si veľký pozor. Určite po vás pôjde. Dostali sme echo, kde by sa mohol nachádzať, naše hliadky sú už na ceste. Dovtedy, zostaňte doma a zbraň majte vždy po ruke. Keď budú novinky ohľadom prípadu, hneď vás informujem."
   Šokovane som vydýchla, zatiaľ čo Dammiano sa na mňa stále usmieval.
   "Dvadsaťdeväť," povedal potichu a huncúcky sa zasmial.
   "Rozumiem," vytisla som zo seba a zrušila som hovor. Náhle pocity ma tak prekvapili, že ani neviem ako sa mi podarilo postaviť sa.
   "Prečo?" Zašepkala som a slzy sa mi opäť začali tlačiť do očí.
   "Ako som povedal, každé zlo si získa svoj ortieľ," žmurkol na mňa a pristúpil bližšie. Ja som urobila krok späť, na čo sa opäť zasmial. "Ber to ako taký malý darček na rozlúčku. Keď ti budú ukazovať fotky z miesta činu, zasmeješ sa. Jeho penis som mu nasadil namiesto hlavy, pretože to presne aj bol."
   Bavil sa na tom.
   Rýchlo som si zotrela slzu z líca.
   "Si blázon. Skutočne chorý, blázon. Patríš na psychiatriu. Neverila som tomu, ale ter...."
   V priebehu dvoch sekúnd bol pri mne a pritlačil ma o stenu. Nestihla som ani prestať kričať, umlčal ma bozkom. Vcítil sa doň, akoby to malo byť to posledné, čo urobí. Zo začiatku som namietala, avšak dlho mi to nevydržalo. Vzdala som sa a nielen to, sama som sa do toho bozku vložila, akoby mal byť našim posledným. Čo možno aj bude.
   Prstom jemne zotrel slzu, ktorá mi pomaly stekala po tvári.
   Po chvíľke, ktorú som ani nechcela, aby skončila, sa odtiahol.
   "Som blázon. A ak ma dajú na psychiatriu, kde budeš do konca života mojou doktorkou ty, sám sa im dobrovoľne vzdám. Ale obaja vieme, že to tak nebude." Povedal pomedzi rýchly, vzrušený dych. Zahľadel sa mi do očí a potom mi vtisol rýchly bozk na čelo.
   "A teraz, ak dovolíš, keďže som im na seba sám poskytol echo, musím sa vzdialiť."
   Neveriacky som pokrútila hlavou. Prebehol k otvorenému oknu.
   "Odíď skôr, ako ťa začnú upodozrievať. Ešte mám s tebou veľké plány, nemôžu ťa zavrieť." Uškrnul sa, plánujúc útek. "Uvidíme sa, Swingová." Opäť sa nežne usmial a vyskočil von oknom, priamo do jazera. Keď som k oknu pribehla, v jazere som už nevidela nič.