Nenávisť

Všetci sú preč..

Tak a je to tu. Môj deň. Školský ples. Tak dlho som na tento deň čakala. Moje šaty boli ako modré v rôznych otieňoch, pripomínali búriacie sa more. V tom ako som obdivovala svoje šaty v zrkadle, spomenula som si na rodičov. To oni mi ich zaobstarali. Veľmi sa o mňa starajú, nedokážem si predstaviť život bez nich. Strašne ich ľúbim, dúfam že ich poteším darčekom čo som im kúpila. Okrem toho že dnes je ples, naši majú výročie. Moje myšlienky sa rozpustili. Započula som hlasný buchot na dvere. Pomaličky som otočila kľukou, no keď som otvorila dvere nik tam nestál.. V tom na mňa vyskočil môj starší brat v maske gorily. " Ja ťa asi zabijem" srdce mi búšilo ako o preteky. Mala som totiž veľké problémy so srdcom. Padla som kolenami na zem. Videla som bratov strach v očiach, ihneď ma posadil na gauč. "Sarah prepáč, netušil som že je to ešte stále tak zlé, ja..." "nie to je v poriadku" prerušila som ho a silno som ho stisla. Napila som sa vody a zľahka som položila hlavu na Brianove plece. "Ples sa začína o necelých 10 minút, nechcete si švihnúť pani Carterová?" "Dúfam že už je kočiar pripravený!" obaja sme sa zasmiali. Takmer som zabudla. Darček pre rodičov. Povedala som Brianovi čo sa deje a dohodli sme sa že ma počká v aute. Prišla som za nimi do kuchyne a darovala som im veľkánsku sklenenú sochu celej rodiny a letenky na hawai. "chcem aby ste si na seba našli čas a poriadne si to užili" milo som sa usmiala. Moja mamka ostala nemá, obom sa do očí tlačili slzy, v tom môj otec prehovoril.. "Sarah je to nádherné, ďakujeme... " chcel pokračovať no prerušila som ho.. " nie to ja vám ďakujem, za všetko to strpenie, viem že to somnou bolo strašne ťažké.. Zaslúžite si to. Ľúbim vás." obom som darovala posledné bozky a odišla som. Brian ma vysadil pred školou.. " Tak a je to tu, moja malá sestrička sa stáva ženou.. Pamätáš keď som mal sedem a ty päť a všetkým bábikám sme vypálili vlasy?.. " "ach a keď sme otca donútili zjesť chrobáky.. To boli časy čo?" brat sa na mňa usmial a už len povedal "Dnes si to poriadne uži Sarah.. A neopi sa veľmi! " obaja sme sa zasmiali. Ja už som len vystúpila "Neboj sa". Zozadu na mňa už kričali moje dobré kamarátky. "Sarah, pohni si všetci sú už dnu". Zrýchlila som chôdzu a pozdravila som baby. " Vyzeráte úplne úžasne.." "Sarah všetky vyzeráme úžasne" odvetila. Hudba sa ozývala celou ulicou. Ako som však vstúpila do sály plnej ľudí, zo zadu mi niekto nasadil vrece na hlavu a prehodil si ma cez plece. Mal svalnaté telo. Jeho vôňa mi niekoho pripomínala.Začala som kričať no bolo to márne. Hudba bola príliš hlučná. Strašne som sa bála.. Tento deň som si chcela užiť a nie zomrieť! Niekto ma posadil na múrik. Dal mi z hlavy dole vrece. Bol to Andrew. Bol to môj najlepší kamarát, vraveli sme si úplne všetko. Milovala som ho ako nikoho iného. No jeho som mať nemohla.. Dala som mu facku. "Si ty normálny? Vydesil si ma na smrť.. " "Nikdy som nebol a ty to dobre vieš".. Zahľadeli sme sa do očí no vytrhla som sa... "Čo chceš teraz robiť?".. Dal ma dole z múrika na nohy.. "No keďže hudbu počuť dostatočne hlasno a ja mám chlast tak navrhujem aby sme si užili tu... Ples je chujovina.." na to som sa hlasno zasmiala no hneď som zvážnela.. " to myslíš vážne? Chceš tancovať za školou? Sami dvaja?.. Je to bláznivé"..Bol to riadny bullshit ale s Andrewom som strašne rada trávila čas. "Ja som blázon.." v tom si vybral z vrecka pytel a fajku.. "dáš si?".. "dobre vieš že trávu od teba neodmietam" smiala som sa.. Áno fajčila som trávu no bolo to raz za čas. V tom sme otvorili všetkých 6 fľašiek a mixovali sme. Začali sme robiť hlúposti. Nikdy by som ani nepomyslela že toľko v živote vypijem. Exovali sme. Vypili sme všetko. Padla som na zem. Viečka sa mi zavreli a ja som videla len čiernočiernu tmu.. Zobudila som sa na hlas. Ženský hlas. "Ste v bezpečí. Zajtra vás môžme poslať domov." "Čože, kde to som, čo sa somnou stalo, kde je moja rodina?.. Ja.. "kľud Sarah.. Ste v nemocnici sv. Patricka pred tromi mesiacmi vás našli za školou boli ste zdrogovaná a mali ste otravu krvi.. Boli ste 3mesiace v kóme.. Váš priateľ Andrew.. "Andrew, čo je s ním je v poriadku?".. "Ten chlapec je mŕtvy je mi to ľúto.." v žilách mi stuhla krv.. Z očí sa mi vykotúľali horľavé slzy, tá bolesť sa nedala opísať, cítila som sa hrozne. Začala som kričať. " Nie, nie to nemôže byť pravda." nedokázala som prestať plakať. Andrew bol jediný človek ktorý ku mne bol vždy úprimný, bol to človek s ktorým som trávila všetok svôj čas, pri ňom som sa nemusela na nič hrať, mal ma rád takú aká som... Večer znova prišla sestra a spýtala som sa jej "ako zomrel Andrew?".. " Dievča nemyslím že je čas..." chcela som to vedieť zo všetkých síl.. Už sa chystala odísť no chytila som ju silno za zápästie "Slečna!.." Ja som neprestávala "kto mu to spravil?" "pustite ma prosím!" uvoľnila som jej ruku.. "váš otec..." "Čože?! ".. Pokračovala.. "váš otec ho zabil pretože bolo dokázané že ten chlapec vás zdrogoval, znásilnil a opil.. Nepil toľko ako vy, ako ste upadla tak zavolal záchranku a potom si to domyslite".. "to nemôže byť pravda.. Kde je vlastne teraz môj otec?".. "sedí.." "Kriste.. To nie... " ako sestra buchla dverami, znova som sa rozplakala..prečo oci, prečo? Nemôžem uveriť tomu že môj otec, môj hrdina zabil človeka.. To nie.. Celú noc som prerevala.. Ako som tak sledovala východ slnka, dnu vtrhla sestrička s raňajkami.."Dobré ráno Sarah" sladko sa mi prihovorila.. " Dobré.. " vydychla som. "ale no tak, dnes ideš domov, skús sa aspoň na chvíľu tváriť že sa nič nedeje.." "myslíte to vážne? Môj otec je vrahom môjho najlepšieho kamaráta".. "prepáč, máš pravdu..".. Sadla som si na kraj postele a pozrela som sa na sestru.. "môžem ísť domov teraz?.." zhliadla na mňa.. "No ja neviem.." "Prosím.. " "Tak dobre Sarah.. Donesiem ti tvoje oblečenie.." chválabohu.. Už chcem vidieť konečne mamu.. "ďakujem" rýchlo som sa obliekla a letela som domov.. Nemocnica ležala neďaleko nášho domu.. "konečne.. Konečne som tu.." Chytala som po dychu.. Nemala by som behať lenže strašne som už chcela byť doma.. Pychalo ma v srdci.. "už len pár krôčkov.." ťažko som otvorila dvere.. Niečo tu nesedelo.. Bol tu nehorázny smrad.. "och kurva.." vošla som do kuchyne.. "nie, nie, prosím" začala som strašne plakať, kričala som ako o život, toto nemôže byť pravda.. "bože prosím povedz že to nieje pravda" ako som vošla do kuchyne uvidela som niečo čo neprajem nikomu z nás.. Nik si toto nezaslúži.. V tej chvíli vo mne vyhasol život.. Uvidela som...

Pokračovanie na budúce ^^ toto je môj prvý príbeh, budem rada ak zanecháte komentár alebo like:)