50 Days of life

Day 9

Studený vzduch pomaly klesá k zemi.

Mliečna hmla vytvára jemnú rosu na oknách. Drobné kvapky sa spájaju do prúdov a stekajú pomaly až dole.

Všetko ide tak pomaly.

Ten čas naokolo, tečie mi pomedzi prsty. Dokážem cítiť každú sekundu. Jedna minúta mi príde ako nekonečno. Hoci malé, no zato nekonečne dlhé.

Pohľad do toho istého okna v tej istej izbe mi príde každým dňom rovnaký.
V nemocnici som sa aspoň necítil tak monotónne.

Na chladnej tehelnej stene pribudli ďaľšie čiarky.

Na mojom nočnom stolíku pribudlo niekoľko krabičiek s liekmi. Už som ich aj prestal počítať. Jeden, dva, tri, štyri.... nechcem ich počítať. Aj tak, keď ich beriem si ich nasypem do ruky, až mi pretekajú cez dlaň.

Majú mi zmierniť bolesti, predĺžiť mi môj vraj krátky život.

No on je skurvene dlhý.

Rozmýšľal som, že ich prestanem brať, no aj tak už mám dosť nekonečných chvíľ.
Aspoň mi zmiernia už aj tak dosť veľké bolesti.

Celé telo sa mi rozsypáva.

Raz sa roztriešti úplne.

Bude stačiť, aby jemné kryštáliky zmietli a ja upadnem do zabudnutia. Už teraz doň upadám.

Všetci na mňa zabudli.

Nikto si ma nebude pamätať.

Padám do tej hlbokej a tmavej priepasti nepotrebných myšlienok druhých. Do tej jednej čiernej diery, ktorú ma každý. Kam idú všetky nepotrebné myšlienky.

Už sa v nej utápam, no nieje nikto, kto by ma odtiaľ vytiahol.

Som len nepotrebná myšlienka?

Vec, ktorá človeku napadne, no hneď ju zavrhne?

Som len bledý prah, ktorý sa čoskoro rozsype a splynie s okolitým svetom.

Cítim sa vznútra tak neskutočne ťažký, no v skutočnosti ma sfúkne aj jemný vánok.

Dýcha sa mi čím ďalej, tým ťažšie. Moju hruď drtí neskutočne pevný pocit. A ja niesom dostatočne silný na to, aby som s ním bojoval.

Moje dvere ticho zavŕzgali a ja som otočil pohľad na osobu v nich.

"Jimin, poď dole, večera je hotová"

povedala Karen. Ja som na ňu plytko pozrel.

V jej očiach sa leskla nádej.

Je to len sen?

Je to iba vymyslená postava v mojej hlave? V mojej čiernej diere?

Je falošná a možno ma iba skúša.

Ale nie.

Je to až moc reálne.

Toto všetko je až moc reálne.

Moja hlava je síce zmätená a slabá, no niečo takéto by si vživote nevymyslela.

To realita ma skúša.

Skúša ma, či som dosť silný.
No pravdou je, že som až moc slabý na túto skúšku. Tak ako sakra môžem byť silný na tento skurvene chladný svet?

"Karen prosím, nechaj ma. Neuspel som."

Povedal som a sklopil som zrak.

"Jimin, o čom to hovoríš?"