50 Days of life

Day 10

"Jimin máš ná- ježiš prepáč, nevedela som, že ešte spíš"

zobudil ma hlas, ktorý patril Karen.

Bolo len 11 hodín a ona mi len tak vtrhne do izby.

"Doriti, vypadni!"

Zahučal som po nej.

"Prepáč, ja iba že máš návštevu a neviem, či by si ju chcel nechať odísť"

No kto by už len mňa prišiel pozrieť.

Počkať.

Moji rodičia.

Žeby si konečne prišli po mňa?

Žeby na mňa neezabudli?

Ja som vedel, že ma ľúbia a že si po mňa prídu.

Nečakal som ani sekundu.

Vyskočil som z postele a najrýchlejšie, ako som vedel som sa dostal ku Karen. Tú som odstrčil od dverí a-

"Ale zdravím"

Nie.

NIE.

Neboli to moji rodičia.

BOL TO YOONGI.

Moja nadšená tvár sa v sekunde zmenila na chladnú. Moje nohy sa prikovali k zemi a celé moje sebavedomé telo sa mihnutím zmenilo na slabé.

"Čo to má kurva znamenať?"

Povedal som podráždene.

"Prišiel som ťa pozrieť"

povedal a nahodil ten jeho typický zlatý úsmev. Ehm, teda pardon, ten jeho typický otravný a vyškerený úsmev.

"Vypadni!"

"Ale Jimin, veď-"

"Von! Okamžite! Obaja!"

Začal som vrieskať. Bol som neskutočne naštvaný a sklamaný zároveň.

Karenina tvár zosmutnela a mierila k dverám.

"Nechápem, o čo vám ide! 6 rokov ste sa nezaujímali a zrazu, keď sa zo mňa stáva krypel tak to chcete napraviť!"

Zahučal som najsilnejšie, ako som vedel a silno treskol dverami. Pomaly som prešiel k posteli a sadol som si.

"Ah, kurva"

zanadával som, keď sa mi zatočila hlava.

Musel som sa pridržať. Pár krát som sa zhlboka nadýchol a vydýchol, až kým sa mi tep nevrátil do normálu.

Slabnem.

Akoby ma tá cesta ku dverám vyčerpala. No v sekunde, keď som si spomenul na svojich rodičov som bol silnejší. Akoby som mal byť pre nich.

Ale nikdy som nebol dosť silný.

Vždy som bol len slaboch. Preto ma nechali.

Ležal som na chrbte a rozmýšľal som.

Bol som vyčerpaný. Telo sa mi jemne chvelo a ústa som mal suché.

Dokelu.

Všera som si nezobral lieky. Nechce sa mi ani teraz.

Potom.

Ako som rozmýšľal, zistil som, že vidím tmu. Mám zatvorené oči a moje viečka sú tak ťažké, že ich nedokážem otvoriť. Mohol by som si ešte pospať. No ja, keď sa už raz zobudím, nezaspím.