Len mi daj dôvod...

Bol to krásny slnečný deň. Slnko zohrievalo tmavý asfalt po ktorom som kráčala domov. V pravidelných intervaloch mi vplyvom tepla po celej dĺžke chrbtice stekali kvapôčky potu.        Celú cestu domov som myslela len na prichádzajúce prázdniny. Mala som ich do bodky naplánované. Čo i len sekundu som odmietala premrhať na nezmyselné činnosti. Mali to byť ďalšie úžasné prázdniny v obklopení rodiny a priateľov.

Tok mojich myšlienok prerušil krik, buchot a hlasný nárek z jedného z domov. Šokom som primrzla k chodníku a vystrašene čakala na to, čo sa bude diať ďalej. V prípade potreby som bola pripravená volať políciu.

Keď sa vchodové dvere rozleteli, siahla som do vrecka pre mobilný telefón, no vo dverách sa zjavil vysoký chlapec, približne v mojom veku. V tvári sa mu zračilo enormné množstvo emócií. Znechutenie, hnev ale hlavne sklamanie.

Za ním sa zjavila útla uplakaná žena. Tipovala som ju na jeho mamu.

,,Niko! Prosím!" zvolala za ním. Chlapec ju úplne odignoroval. Rezkým krokom podišiel k jedinému autu ktoré stálo na chodníku a oprel sa oň. Už z diaľky som videla ako prudko sa mu dvíhali a klesali ramená pod vplyvom nádychov a výdychov. Žena po chvíli podišla k nemu, dlaň mu položila na rameno, no on sa odtiahol. Pokrútil hlavou a vyhýbal sa pohľadu na ňu.

Vedela som, že to čo som videla nebola moja vec a snažila som sa vypariť. Ale to by som nebola ja, keby sa pri snahe nenápadne odísť nepotknem o halúzku teda skôr konár a nerozbijem si kolená ako štvor-ročný škôlkar. Samozrejme, že som upútala nechcenú pozornosť. Obaja sa pozreli mojím smerom a chlapec sa takmer okamžite rozbehol ku mne.

Pomohol mi posadiť sa, ošetriť rany a za jeho pomoci, ktorú som najprv odmietala, sa dostala domov. Pred bráničkou sme stáli v tichu.

,,Ehem..." odkašľal si, ,,Som Nikolaj." tvár mu preťal jemný úsmev a nastavil dlaň, ktorej som sa chytila.

,,Izabella." úsmev som mu opätovala, no pri spomienke na predošlé udalosti som sklonila hlavu k zemi.

,,Prepáč. Nechcela som počúvať. Len som bola v zlom čase na zlom mieste."

,,Nie. Je to v poriadku. Boli aj horšie veci." uistil ma a odstúpil o krok dozadu.

Ešte som mu poďakovala za pomoc s ranami na kolenách, zasa sa ospravedlnila a potom sme sa rozlúčili. Bola som v tom, že už definitívne ale znova sme sa stretli v kníhkupectve v ktorom som brigádovala. Pozval ma von a postupom času sa z nás stali priatelia.

Veľa sme sa rozprávali. O záujmoch, škole, priateľoch či plánoch do budúcnosti. Keď však prišla reč na rodinu, prudko zmenil tému. Bola to pre neho citlivá záležitosť, čo som pochopila už v deň nášho prvého stretnutia.

Ale po čase sa v ňom niečo akoby zlomilo.Rozrozprával sa. Viac než obvykle.

Rozprával o veľa veciach. O tom, ako chcel kvôli otcovi spáchať samovraždu.

,,Mal som pätnásť keď som sa dozvedel, že môj otec dlhodobo podvádzal moju mamu." zamyslene hľadel do diaľky, akoby si v myšlienkach premietal nedávnu minulosť. Všetky tie pocity ktoré v sebe dusil, spolu so slovami vypustil na povrch.

,,Videl som ich. Vracal som sa zo školy a ony sa lúčili pri jednej z tých bytoviek oproti. Myslel som, že sa mi to sníva.

Doma som to povedal mame, no tá sa tvárila akoby nič. Vedela o tom. Celý čas. Keď sa to dozvedel môj brat, s otcom sa nenormálne pohádali. Vrazil mu facku a odišiel. Neviem kde je, čo sa s ním stalo. Proste nič... Keďže on bol otcov miláčik, všetko to od jeho odchodu išlo dolu vodou.

Z otca sa stal tyran. Navážal sa do mamy a z celej situácie obviňoval len ju.

Psychicky ju deptal, zamkýnal v dome, vodil si domov cudzie ženské. Ona to nezvládala. Nezvláda to doteraz. Tvári sa, že je všetko v poriadku no v skutočnosti nie je.

Na verejnosti sa snažia tváriť ako dokonalá rodina a všetci im to žerú.

Mnohokrát som jej hovoril, nech podá žiadosť o rozvod ale je to ako hádzať hrach na stenu." vložil si hlavu do dlaní, ,,Pred rokom sa to vrátilo ako-tak do normálu. Myslel som si, že to bude aspoň trochu v poriadku, ale to už asi nikdy nebude možné. Keď ich vidím, ako sa k sebe správajú a aj napriek tomu sú spolu, je mi na vracanie. Myslí si, že to robí pre moje dobro ale opak je pravdou. Občas mám nekontrolovateľnú chuť si sadnúť na tie poondiate koľajnice a čakať na prvý nákladný vlak ktorý pôjde. Celé to ukončiť a mať konečne svätý pokoj." Ešte dlho medzi nami vládlo napäté ticho.

,,Nie vždy je samovražda riešením." pípla som potichu.

,,A aké iné riešenie je? Aký by som mal mať dôvod na to, žiť ďalej? Len mi daj dôvod..." šepol zlomene a stále sa díval do diaľky.

,,Existuje veľa dôvodov prečo žiť."*

Mať funkčnú rodinu je niečo krásne, avšak nie každý z nás má to šťastie. Niekto ju stratí ihneď po narodení, niekto zasa počas života a to z rôznych príčin.

Ja som mala to šťastie. Narodila som sa do úžasnej rodiny, viac si už ani priať nemôžem.

Ale prečo ho potom ostatní mať nemôžu? Nie je to spravodlivé. Každý by mal zažiť pocit lásky, bezpečia a porozumenia.

*úryvok z knihy "Všetky skvelé miesta" od Jennifer Niven