Bojovný

15°

,, Daisy? "zaznelo až príliš prekvapene z mojich úst.

,, Odkedy toto robíš?" opýtala sa zamračene. Nepáčilo sa jej to.

,, Dnes je môj prvý skutočný zápas. Čo tu ale robíš ty? "

,, Vieš aké je to nebezpečné? Môžu ťa udrieť do hlavy a doplatíš na to." odignorovala moju otázku.

,, Pozri, nehnevaj sa, ale ja ti nemám prečo skladať účty." povedal som jej s úsmevom a založil si ruky na holej hrudi. Neuniklo mi, že si moju premenu z tenkého chlapca na svalnatého chlapa všimla.

,, Len ti chcem dobre..."šepla s pohľadom na zemi. Predtým by som povedal, že je zlatá, ale dnes som to bral len ako pokus o manipuláciu.

,, Som dospelý. Dokážem určiť, čo je pre mňa dobré. "

,, Tu si Daisy! Všade ťa hľadám. " pribehol k nám chlap, ktorý mi pripadal známy, no narýchlo som ho nevedel zaradiť. Skôr než Daisy stihla zareagovať, otočil ju na seba a pobozkal.

Bol by som čistý pokrytec, ak by som tvrdil, že ma to nebolelo. Mal som ju rád a vidieť ju po toľkých rokoch s iným... Nebolo to príjemné.

,, A vy ste?" otočil sa na mňa, hneď ako ju dobozkával.

Nevedel som čo povedať. Zablúdil som očami k Daisy a naznačil jej  aby odpovedala za mňa.

,, Je to môj kamarát zo strednej. Videla som ho zápasiť a prišlo mi to divné. Nikdy som nemala pocit, že by sa mu páčilo násilie. "povedala nepriamo mne a objala ho okolo pása.

,, Veci aj ľudia sa menia. Ospravedlňte ma prosím. Potrebujem sa ísť osprchovať." snažil som sa ladne vypadnúť. Toto mi nerobilo dobre.

,,Počkajte, dovoľte mi zagratulovať vám. " usmial sa na mňa ten chlap a mne napadlo odkiaľ ho poznám. Bol to Domesov syn. Myslím, že preto sa mi minule zdalo, že som tu videl Daisy. Bola to v skutočnosti ona.

,, Ďakujem veľmi pekne. Dúfam, že aj váš otec bude rovnako nadšený." usmial som sa a rozlúčil, aby som sa konečne mohol osprchovať.

Vidieť ju po takej dobe bolo ako kopanec do brucha. Nič príjemné. A ešte k tomu s cudzím chlapom...

Radšej som sa hodil pod studenú sprchu. Pomaly zo mňa vyprchával adrenalín a ja som pocítil pomaly každú ranu, ktorú mi uštedril protivník.

Zápas bol úžasný, toto už až tak nie. Cítil som sa ako niečie boxovacie vrece. Prisahal som si, že ďalší zápas bude už lepší. Z mojej strany.

Doktor ma prišiel hneď skontrolovať a dal mi niečo na rýchlejšie hojenie rán. Bol som mu vďačný. Ak by ma videl Bruno alebo Leona v takomto stave, asi by ma roztrhli na kúsky.

Hneď ako som vošiel späť do teraz už prázdnej haly, skočili na mňa chalani.

,, Vedeli sme, že z teba niečo bude, kámo! Ale toto neznamená, že ti dáme pokoj! " zvolal Rayn, jeden z mojich trénerov, pri tom ako ma objímal.

,, Tento deň treba ísť zapiť! Po zápase ti to aj dobre padne. Choď si oddýchnuť domov a potom prídeme po teba." šťastne zvolal....

,, Neviem či to dnes dám. Nechajme to na zajtra. "snažil som sa ich jemne zrušiť.

,,Nezmysel! Práve si zvládol vyhrať nad ostrieľaným bojovníkom. Pár panákov zvládneš aj keby sme ťa tam mali dokopať." zasmiali sa a ja som nemal inú možnosť ako súhlasiť. Boli na mňa v presile.

Išiel som sa domov vyspať, no skôr než som si aspoň trochu oddýchol, prišli po mňa. Mal som pocit, že nad pohárikom zaspím.

Rýchlo som sa obliekol, to už ma bolel každý pohyb, a zišiel dole za nimi. Boli taxíkom, takže toto nebude len pár panákov.

Mal som pravdu. Pili sme koňak. Kopali sme do seba jeden poharik za druhým. Takmer sme netrafili domov. Všetci sa zložili u mňa v obývačke. Býval som najbližšie. Nebol som veľmi nadšený, ale nakoniec mi to bolo o piatej ráno ukradnuté.

Ďalšie ráno som mal chuť ich všetkých zastreliť za nápad s "pár panákmi". Mal som ich rád, ale očividne boli celkom alkoholici. A to som chcel byť aspoň trošku za slušného...

Odišli okolo obeda a nadávali si rovnako, ako som to chcel urobiť ja.

Pol dňa som bol v kóme. Zobudil ma až telefonát o tretej poobede.

,, Alex? Ty ešte spíš? "čudovala sa do telefónu Leona, keď počula môj rozospatý hlas.

,, Áno, hrozne ma bolí celý deň hlava, tak som zaspal." okamžite som zaklamal

,, Dobre, tak teda nič. Deti chceli prísť, ale poviem im, že ti nie je dobre. Zvládneš to sám? "opýtala sa ma starostlivo.

,, Samozrejme, neboj sa. Mám dosť rokov." zasmial som sa hoci ma pri tom rozbolela celá hruď a brucho.

,, Pozdravuj ich a povedz im, že ich niekedy prepadnem doma alebo v škole. "

,, Dobre, daj si pozor a ak by ti bolo horšie, tak volaj. "

,, Jasné, Leona. Ďakujem. Ľúbim ťa." usmial som sa. Tá žena sa stala súčasťou mojej krásnej rodiny. Neviem, čo by sme bez nej robili.

,, Aj ja teba, Alex." povedala mi úprimne a zložila.

Zložil som aj ja a s veľkým sebazaprením som sa postavil na nohy. Musel som ísť do telocvične vyriešiť cvičenie. Potreboval som si to nejak upraviť, keď budem tak pravidelne boxovať. Pete mi poradí.

Obliekol som sa. Na motorku som sa vôbec necítil, takže mi ostávalo len zavolať si taxík.

Do desať minút som bol pred telocvičňou. Dlho som tam nebol a chybalo mi to. Akoby to bolo len včera, čo mi to Bruno ukázal.

Vo vnútri bolo toľko ľudí, až by človek nepovedal, že sú štyri hodiny poobede v pracovný deň.

Skôr než som stihol medzi ľuďmi identifikovať Peta, s niekým som sa zrazil.

,, Začína sa to stávať našou tradíciou. " zasmial som sa, keď som zbadal Ruby, ktorá našu zrážku ledva ustála. Opäť sa niekam ponáhľala s mobilom v ruke.

,, My dvaja by sme sa mali začať navzájom vyhýbať alebo sa pozerať pred seba." zasmiala sa, keď odo mňa odstúpila.

Šťastné a veselé! ☃️🎄🎄🎄Dúfam, že vás Ježiško potešil a pod stromčekom ste si našli to, čo ste chceli. Opäť som sa na dlho odmlčala a je mi to ľúto.😔😔😔

Dúfam, že si užívate prázdniny!

Zajtra nová časť Chyby! 💞💞💞

Čo hovoríte na dnešnú časť?