50 Days of life

Day 15

A práve, keď si myslíte, že všetka bolesť je preč, vráti sa späť.

Nič, čo pretrváva dlho sa nemôže v sekunde stať minulosťou.

Iba v snoch.

No smola, práve som sa z jedného zobudil.

Zobudil som sa zo sna, kde som bol s Yoongim na streche a vyliečil som sa z bolesti.

No bol to iba skurvený sen.

Opäť som sa prebudil do reality.

Opäť sa nachádzam v tomto dome, v tomto svete.

Zobúdzam sa 24/7 do mŕtveho tela.

Som unavený z toho byť nažive.

Snažím sa byť aspoň trochu vpohode, no bolí to.

Chcem sa proste vrátiť do sna a byť šťastný.

No stačí to?

Mať sen a byť v ňom šťastný, stačí to?

Byť šťastný.... stačí to?

Myslím si, že môžem odísť, lebo nemám jediný dôvod, prečo by som mal zostať.

Otvoril som zásuvku na mojom nočnom stolíku a vytiahol nôž.

Urobil som dlhú čiaru na prste, ktorý som následne otrel o stenu. Znechutene som sa uchechtol nad tou rutinou.

Čepeľ som presunul vyššie a zúrivo si zarezal do ruky.

Mal som tam veľa jaziev.

Štvalo ma to.

Neskutočne ma štvalo, ako sa v jednej sekunde môžem zmeniť. Z bezstarostného ja v sne na zlomené ja v realite.

Je to akoby som nikdy neexistoval. Jediným dôkazom o mojej existencii sú tie skurvené čiarky na stene. Nič iné ani len nenasvedčuje, že som niekedy existoval. 

Každý po svojej smrti ostane iba v spomienkach druhých.

No moji rodičia na mňa dávno zabudli.

Každý na mňa zabudol.

Tak ako môžem žiť, keď žijem s myšlienkou, že jediný, kto si na mňa pamätá som ja sám?

Chýba mi iba štipka lásky.

Chýba mi tá skurvená vec, ktorú si ostatný častokrát nevážia.

Chcem, aby moje jediné trápenia boli, že nestíham niečo odovzdať na termín, alebo že je niekto v niečom lepší, ako ja.

No mňa trápi, že sa trápim pre to, kto som. Že som sa nemohol narodiť, ako niekto iný. Že nemôžem mať veci, ktoré by som chcel.

Som iba smutný.

Som iba kurva smutný.

No aj ja chcem byť niekedy šťastný.

Aspoň raz.

Je to moje najväčšie prianie. Cítiť ten pociť šťastia aj v realite.

Mimo sna.