50 Days of life

Day 16

"Jimin, prečo?"

Položil mi Yoongi jednoduchú otázku pri pohľade na čerstvú jazvu na mojej ruke.

Bol som unavneý a zlomený.

Nevládal som už viac odpovedať na všetky tie otázky.

Prečo?

Prečo čo? Prečo som to spravil? Prečo to robím opakovane? Prečo čo kurva.

Jednoducho viac nevládzem a som znechutený zo samého seba.

Lebo cítim v sebe neuveriteľný tlak, ktorý nedokáže vybuchnúť.

Pretože sa nenávidím a moje myšlienky mi to stále pripomínajú.

Je to ako želanie.

Si nikto.

Niesi normálny

Nič neznamenáš.

Si nikto.

Odkiaľ to pochádza?

Je to iba z mojej hlavy?

Odkiaľ pochádzajú tie toxické slová, ktoré mi kolujú v myšlienkach a pomaly ma zabíjajú?

Som naozaj nikto?

Áno.

Nikdy som pre nikoho nič neznamenal.

No ako môžem mať taký úsudok, keď som sa nikomu nezveril.
Keď som nikomu nezveril svoje myšlienky.

Práveže zveril.

A oni mi zverili tie ich.

Ale ja si na ne nedokážem spomenúť.

Zabudol som na dvoch najdôležitejších ľudí v mojom živote.

Oci, mami...

Kde ste?

Kedy ma prídete konečne zachrániť?

Skočil som už dávno...

Už len čakám, kedy ma chytíte.

No letím až príliš hlboko.

Spadol som niekam, odkiaľ ma už nikto nezachráni. Pokiaľ sa odtiaľ nevyhrabem sám, utopím sa tu.

No ja to sám nezvládnem.

Potrebujem vás.

Potrebujem, aby ste ma prišli zachrániť.

Potrebujem ešte raz cítiť vašu lásku.

Aspoň na zlomok sekundy.

Už ani neviem, ako láska vyzerá.

Ako sa pri nej mám cítiť.

Snažím sa iba poskladať z rozbitých kúskov a zlepiť sa natoľko, aby som odolal sile chladného sveta.

No to mi nevráti ten pocit, na ktorý som ja zabudol.

Zabudol som vás ľúbiť?

Asi.

Necítim k vám nič.

Som na vás nahnevaný za to, že ste ma tu takto nechali. Že ste ma nechali sa zlomiť a roztrieštiť na kúsky, ktoré sa už nikdy nebudú dať zlepiť dokopy tak, ako boli.

Som nahnevaný na seba, že som vás prinútil odomňa odísť. Že moje úbohé ja vás odstrašilo a jednoducho ste museli odísť.

Vlastne som nahnevaný vkuse.