50 Days of life

Day 17

"Takže, viete prečo ste tu, pán Park?"

"Hmm... povedzme, že umieram a uvedomujem si to až moc... chcete mi spríjemniť posledné chvíle môjho života, alebo ma aspoň čiastočne dostať z depresii, hovorím správne?"

Konzultant.

Mark s Karen mi vybavili lekárskeho konzultanta.

Je to niečo ako psychológ a doktor zároveň.

Donútili ma sem ísť.

Nie síce už tak brutálne, ako vtedy s tým jedlom, ale príjemné to nebolo. 

Nemám rád, keď ľudia po mne chcú nejaké veci bez toho, aby som s tým súhlasil.

Neviem prečo, ale mám k ním dosť veľký odpor.

Už len proste z princípu.

"Takže si sám priznávaš, že máš depresie?"

"No... očividne. Prepustili ma s takou diagnózou pred niekoľkými rokmi a robím presne to, čo robia ľudia s depresiami, takže asi áno."

"To je dobré, že si to uvedomuješ Jimin... len ja by som chcel počas našich sedení zistiť, či si naozaj hodný svojej diagnózy alebo sa tak správaš iba preto, lebo ti ti nejakým spôsobom prostredie pridelilo-"

"Nerád ruším váš odborne, zjavne veľmi dobre naučený predslov, ale načo vám to zistenie bude? Aby som myslel pozitívne na smrteľnej posteli? Alebo vám len jednoducho za to zaplatili a máte za úlohu ma nejako namotivovať, aby som sem nebodaj chodil rád?"

Odvrkol som mu.

Bolo mi jedno, že to bolo drzé alebo nevhodné.

Hovorím, čo si myslím.

Teda...

Väčšinou.

Keď sa to dá.

A keď sú to taký ľudia, ktorých mám niekde viete kde.

Na moje prekvapenie ostal konzultant kľudný.

Odložil si papiere nabok a lepšie sa usadil v kresle.

Boli sme vo veľkej a presvetlenej miestosti.

Bolo tu obrovské okno cez celú jednu stenu.

Ostatné steny ladili do sivej.

Bol tu písací stôl, gauč a dve kreslá v strede miestnosti doplnené kobercom pod nimi.

Potom tu boli poväčšine kvety a v zadnom rohu stál klavír, podľa môjho odhadu už niekoľko rokov nepoužívaný.

"Máš pravdu Jimin, nemal by som sa s tebou rozprávať odborne. Vlastne, nemal by som sa tu vôbec pred tebou týčiť mojimi schopnosťami ani tak... vieš, som tiež chorý, ako ty. Tiež som mal rakovinu."

Zodvihol na mňa svoj pohľad, aby videl moju reakciu.

Ak si myslí, že ma týmto odmäkkčí, tak je na omyle.

Ja nemám súcit.

Nie s cudzími ľuďmi.

No pozastavil som sa na jednej veci v jeho vetách.

Mal rakovinu.

"Mali ste?"

"Áno, bol to nádor na mozgu, no našťastie bol zhubný a mohli mi ho vyoperovať. No rakovina je sviňa... nikdy skutočne nezmizne. Ani po vyoperovaní... takže, asi môžem odhaliť svoju prvú slabinu."