50 Days of life

Day 20

Skoro celý deň som strávil v posteli.

Nemal som silu nič robiť.

Proste som iba ležal a rozmýšľal.

Už ma z toho začínala bolieť hlava.

Stále neviem, či som spravil dobre.
Či som to skutočne mal vedieť.

Ale už sa to stalo a ja to už nezmením. Aspoň viem o sebe viac.

Pomaly som prešiel dole a pohľad mi padol na Marka a Karen.

Obaja varili večeru a jemne sa pohybovali do rytmu hudby.

Vyzerali šťastne.

Viac, než obvykle.

"Ahoj Jimin, o chvíľu budeme jesť... navarila som špagety. Viem, že niekedy si špagety dáš, tak som-"

"Dám si."

Prerušil som ju a sadol som si za stôl.

Ostala prekvapená no nič nepovedala.

Zvyčajne nechcem jesť. Teda aspoň nie s nimi. No teraz mi to bolo nejako jedno.

Po tom včerajšku... ja ani neviem, čo to do mňa vtedy vošlo.

Ale bolo príjemné po dlhej dobe aj dostať lásku a nie ju len neustále vysielať niekam do neznáma.

No uvedomil som si, že sa nepýtali na to, kde som včera bol. Zjavne nepotrebovali slová... stačilo im, že som živý.

No rozhodne si nenechám ujsť ich názor.

"Včera v noci som bol v mojom starom deckom domove."

Povedal som.

Oni ihneď prestali v robení svojich činností a svoje nechápavé pohľady presmerovali na mňa.

"A-akože si tam bol?"

"No normálne s Yoongim... bol som si prečítať papiere o mne, ktoré som vraj nemal nikdy vidieť."

Povedal som a pozrel sa na nich ľadovým pohľadom.

Oni zmeraveli.

Mark aj chcel niečo povedať, ale netušil, čo chce povedať.

Jednoducho nemal slová.

"To, že som žil celú tu dobu v klamstve a to, že som ich zúfalo ľúbil a dúfal som, že sa po mňa vrátia... prečo ste mi to urobili?!"

Zvýšil som trochu hlas.

Bol som nahnevaný.

Celý ten čas som bol iba zúfalá troska a oni sa na mňa len prizerali. Ako to mohli spraviť?

"Jimin... nepovedali sme ti to, lebo po miernej strate pamäti... tá trauma na tebe nechala následky a kebyže ti o tom povieme, tvoje psychycké zdravie by mohlo byť ešte horšie. Chceli sme ti to povedať, chceli sme počkať, kým budeš pripravený"

Povedal Mark.

"A kedy by som bol podľa vás pripravený? Veď sa na mňa pozrite... je to so mnou stále len horšie a horšie a vy to viete. A ja viem, že by ste mi to aj tak sami nepovedali, takže som vďačný, že aspoň Yoongi ma chápe."

Povedal som a zodvihol som sa.

Odišiel som do izby a zabuchol za sebou dvere.

Už ma nebavilo premýšľať.

Už som bol unudený s činností, ktoré som robieval každý jeden deň.

A tých dní mi veľa nezostáva, tak by som to chcel dokončiť.

Otvoril som tú kauzu s rodičmi, tak ju aj uzatvorím.

Ale sám to nezvládnem.

Budem musieť tráviť čas s Yoongim, lebo iba on mi vie pomôcť.

Zatiaľ.