The days before

1.

May Shirley /14/

Pomaly som zavrela dvere a započúvala sa do zvukov na chodbe. Rodičia pozerali správy, mňa si nevšímali a tak som si dovolila zamknúť dvere. Cez hlasy z televízora tiché cvaknutie nikto nepočul a tak som sa bezpečne porozhliadla po izbe.

Skriňa. To bolo to hlavné, čo som práve potrebovala. Od kamarátky Sarah som si požičala sukňu a krátke tričko s odhaleným bruchom. Veľmi sa mi páčilo, no čo bolo hlavné, prišla som si v ňom pekne a dievčensky. To bolo niečo vzácne, niečo čo som si kvôli hnevu rodičov nemohla dovoliť. Nechceli aby zo mňa vyrástla pekná dáma, ale dievčenský chlapec. Aspoň tak nejak to vyzeralo doteraz, keď som musela všade nosiť tie hnusné široké nohavice z chlapčenského oddelenia, ktoré vôbec nesedeli na moju postavu. Boli mi úzke tam kde nemali, a široké tam kde bolo treba byť úzke. Naprostý zmätok.

Pozrela som sa do zrkadla a rozpustila si ryšavé vlasy. Konečne som vyzerala ako dievča, no pár šminiek by to mohlo ešte vylepšiť.

Z tajnej zásuvky som si vybrala rúž a maskaru a dala si to na seba.

Cítila som sa neskonale šťastná, postavená nad všetky nesprávnosti tohto sveta. Dnešok mi nič nemôže prekaziť.

Rýchlo som skontrolovala či sú dvere naozaj zamknuté, a bez zbytočných príprav otvorila okno. Ovial ma teplý vzduch z vonka, ktorý mi vohnal zimomriavky na pokožku. Ako som sa postavila na rímsu, prehnal sa mnou adrenalín ako druhá krv a nadšene som preskočila na vetvičku neďalekého stromu. Trochu som zavrávovala, no zvládla som to a týmto spôsobom preliezla až ku samotnému kmeňu. Spustila som sa po ňom až úplne dole, čo bolo namáhavé, zvlášť v sukni.

Bez veľkých modrín či viditeľných modrín som sa rozbehla k parku. Bol teplý letný večer, no napriek tomu sa pod stromami schovávalo len pár ľudí. Chodníky či lavičky boli vyhriate od slnečných lúčov a väčšine sa asi pozdávalo radšej zostať doma.

Nájsť Cala teda nebolo vôbec ťažké. Stál pod veľkou košatou lipou a nervózne si podupkával, hnedé vlasy mu padali do tváre s veľkými zelenými očami. Nebol škaredý, no ani nejaký veľký krasavec a predsa vždy keď som ho videla, sa mi rozbúšilo srdce.

Nadšene mi zamával a podišiel ku mne.

,,Ahoj, May," pozdravil roztomilo a neohrabane ma objal. Neskrývala som prekvapenie, pretože aj tak nevidel moju tvár. Opätovala som mu objatie a usmiala som sa mu do chrbta.

Ten chlapec je proste úžasný.

Začali sme sa prechádzať po celom parku, rozprával mi o svojej rodine, kamarátoch, o hadovi ktorého doma chová v teráriu. O svojej mladšej a otravnej sestričke, ktorú napriek tomu ľúbi. Bol roztomilý, tak strašne až som sa nemohla ani prestať usmievať. Bolo to dokonalé rande, až kým sa neopýtal kde bývam. Vravel, že ma chce odprevadiť domov pretože začína byť neskoro.

Samozrejme som nechcela byť nepríjemná tak som mu vysvetlila kadiaľ sa tam ide a spoločne sme prekonávali tých pár blokov. Náš rozhovor nestál, nemali sme tiche miesta kedy sme si nemali čo povedať a tak cesta domov prešla rýchlo.

Ocitli sme sa pred mojím domov, rovnako žltým a pokojným ako pred tým. Mama nekričala od zúrivosti, prečo som zmizla a môj otec nevykúkal z okna, čakajúc na mňa. Nikto si to nevšimol. Od úľavy som sa takmer zrútila, no zastavila ma myšlienka, že tu je on. Cal, milý a pozorný chlapec, zábavný a milujúci.

Chlapec, ktorý sa práve nahol aby ma pobozkal.

Vyplašene som sa dívala na jeho ústa, pomaly sa približujúce. Neodolala som sa mierne sa naklonila, naše pery sa stretli a môj žalúdok urobil kotrmelec. Natisla som sa k nemu bližšie, na čo mi chytil tvár do dlaní. Mal také príjemné a nežné ruky, až som zabudla kde som sa čo robím.

Mala som pocit že umieram a rodím sa znovu, stále dookola. Nebol to môj prvý bozk, kedysi dávno som hrala fľašu a mne dali za úlohu dať pusu tomu hnusnému Carterovi. Bolo to čudné a neohrabané, niečo úplne iné ako toto.

Otvorila som oči a ešte raz si prehliadla jeho tvár, jemné pehy a husté vlasy. Po chvíľke váhania som sa od neho odlepila a otvárala ústa, že niečo poviem. Zastavil ma však pohyb, len letmo zachytený v rohu môjho výhľadu. Stačil však na to, aby som vydesene cúvla a takmer zakopla o vlastnú nohu.

,,U-už musím ísť," prehovorila som vysokým hlasom. Nečakala som sa odpoveď s rýchlo sa rozbehla k domu. Moja mama práve vošla do mojej izby a odhŕňala závesy, najvyšší čas aby som sa vrátila a vymyslela si že som bola celú dobu v kuchyni. Alebo v kúpeľni, na záchode či komore. To je jedno, hlavne že som nebola vonku s chlapcom.

Bolo však neskoro, pretože nahnevaný výraz môjho otca a jeho ruka rútiaca sa oproti mne bola jasný znak. Všimli si to.

Toto bolo prvýkrát, čo ma otec udrel. A rozhodne nie posledný.