50 Days of life

Day 21

"Takže Jimin... spravil si niečo, čo si nemal, no bolo to úplne prirodzené."

Začal Regie.

Sedenia budem mávať každý týždeň.

Musím.

"Odhalenie tvojej minulosti... je to jeden z hlavných krokov v tvojom živote. Určite si si lámal hlavu nad tým, či si spravil správne, však? Otázkou je, či je to skutočne tak. Ako sa cítiš? Teraz... už bude tvoj život úplne iný. Aký máš z toho pocit ty?"

Ja som sa pozasmial.

Bol to bolestný a zúfalý smiech.

Jemne som si vyhrnul rukáv a tým som odhalil jazvy, po ktorých som si jemne prechádzal ľadovými končekmi prstov.

"Viete... ako sa cítim? No, kebyže to sám viem... nikdy som sa s nikým nechcel rozprávať o mojich pocitoch. Možno preto, lebo som žiadne nemal. Teda, neviem ich popísať. Neviem, čo je to. Vždy to bolo niečo, čím som bol celý vznútra zaplnený. Tlačilo ma to a trhalo ma to. Lámalo ma to na jemné kúsky, ktoré sa postupne strácajú. No teraz... teraz necítim to niečo vo vnútri. Už necítim absolútne nič. Akoby to predtým, to toxické vnútro bola nádej. No ja som stratil už aj tú. Ostala mi iba chuť.
Viete, keď sa ma niekto spýta, ako sa v živote cítim, predstavím si chuť. Môj život chutí... ako moje slzy a krv. Neviem prečo. Niekedy by som chcel vedieť, ako by chutil bez sĺz a krvi. Nebol by moc prázdny? Viete, neviem. Asi by bol iný, no neviem, či zrovna prázdny. Lebo cez to všetko prázdne vo mne som stále plný. Je to divné cítiť oboje naraz? Teda, cítiť... niekedy mám pocit, že neviem cítiť bez toho, aby som si pomohol. Preto vytváram príčiny liatia mojich sĺz, príčinu prelievania mojej krvi... potom som si istý, že ešte niečo cítim. Tú toxickú krv, tie zúfalé slzy... je to jediný znak, že mám cit. Tak mi kurva povedzte, je toto normálne?"

Položil som Regiemu otázku.

Je úplne jednoduchá.

A ešte jednoduchšia je odpoveď.

Nie.

Nič z tohto nieje normálne.

Moje jemné dotyky na jazvách zintenzívneli. Zaryl som do jednej z nich nechtami a pomaly som ťahal.

"Viete... koľko ešte budem musieť spraviť pre to, aby som znovu niečo cítil? Koľko toxickej krvy budem musieť preliať? Koľko zúfalých sĺz budem musieť preplakať?"

Povedal som zúfalo pri pohľade na moju zjazvenú pokožku, ktorá opäť začala presakovať krvou.

Na líci som mohol ucítiť mokrú stopu.

Krvavými prstami som si prešiel po slze na líci.

Jemne som si vložil prst do úst a mohol som cítiť, ako môj život chutí.

Ako chutí časť mňa.

Za tými slanými slzami sa skrýval prázdny žiaľ.

Za tou sladkou krvou sa skrývala nekonečná beznádej.

No aj cez to všetko to neviem cítiť.

Svoj uslzený pohľad som zodvihol na regieho.

V očiach sa mu leskol mne známy odraz.

Mala ho aj Karen v deň, keď som ju objal.

Mala ho v dni, keď ma videla podrezaného.

Mala ho... vlastne vždy, keď sa na mňa pozerala.

Pozerali sa na mňa ako na niekoho, kto potrebuje pomoc.

Bola tam ľútosť.

Ľutovali ma.