ᴛʰᵉ ʷᵒʳᵈˢ ᵒᶠ ᵗʰᵉ ˡᵒˢᵗ ˢᵒᵘˡ

#9

A až po toľkých preplakaných dňoch a nociach, si uvedomujem, že som naozaj stratená.
Pomohla som toľkým zlomeným dušiam, ale sebe pomôcť nedokážem.

Prečo?

Toľkokrát som sa snažila postaviť, začať žiť život od začiatku, bez spomienok na minulosť, bez ľudí, ktorí mi ublížili.
Lenže, vždy sa v niečom stala chyba. Vždy mi niekto niečo pripomenul a bola som tam kde vtedy. Bol to kolotoč z ktorého som nedokázala a stále nedokážem vystúpiť.
Iste, spoznávam nových ľudí, ale mám strach, že ma opustia. Nie preto, že sa dozvedia o mne, že som dievča, ktoré ma depresiu. Bojím sa toho, že až spoznajú naozaj aká som, odídu.

Samozrejme, nájde sa pár osôb, ktoré ma poznajú dosť na to, aby si povedali "okej, stačí, odchádzam". Lenže, oni aj napriek tomu ostanú.
Uvedomujem si, že im psychicky ubližujem. Preto ich od seba odháňam. Nechcem im ublížiť viac. Nezaslúžia si to a ja to nedokážem zastaviť.

Nejde to na rozum, viem. Ani mne.

Každým bolestivým pádom strácam chuť do života. Môj život už len prežívam. Neviem, ako chutí pravé šťastie. Nemám uz dostatok síl na to, aby som začala nový začiatok.

Možno je načase, aby som dala niekomu znova možnosť pomôcť mi. Ale mám strach. Ľudia mi v živote tolko ublížili a nie som si istá, či dokážem zvládnuť ďalšie sklamanie. No tak ako si uvedomujem tieto veci a mnoho iných, uvedomujem si aj fakt, že chyba možno neni v nich, ale vo mne.
Možno som "pokazená" natoľko, že už neni pomoci. A možno sa mýlim. Neviem. Viem len, že moje myšlienky nie sú také, ako u zdravých ľudí. Som chyba, z ktorej by som sa mala ucit a neopakovať ju dookola, ale potrebujem na to pomoc. Pretože ja sama si uvedomujem, že to uz nezvládam, som prilis vyčerpaná, unavená a prázdná na to, aby som toto bremeno niesla sama.

Potrebujem pomoc. A keď ju nedokážem vysloviť nahlas, tak aspoň takto.

_______________________________________

Toto som našla dnes, keď som sa nudila v škole a prezerala svoje príspevky na Tumblr.

Možno som to písala pred mesiacom, ale dnes viem, že sa cítim o dačo lepšie. Alebo je to len jeden z tých "stavov", kedy sa cítim ako tak v pohode a znovu sa to vráti, pretože to niekde vo vnútri mňa drieme.

28. 01. 2020 o 14:56

Ps: Ak máte niekto Tumblr a píšete tam, kľudne ho napíšte. Rada si prečítam vaše myšlienky.