Nezabudni... (MikaYuu)

Nezabudni...

,,Mika." Počul som v diaľke. ,,Mika." Počul som znova. Hlas sa mi zdal akýsi povedomý. ,,Miiiiikaaaaa." zatiahol hlas. Dačo mnou zatriaslo. Pomrvil som sa a otočil sa na druhý bok. ,,Takto to nepôjde..." zamrmlal hlas dakde ďaleko odo mňa. Ale ten hlas je mi naozaj povedomý. Pred očami sa mi objavila zelená. Taká ako smaragdy. Pomaly som si uvedomil, komu ten hlas patrí.
,,Yuu....chan?" zamumlal som úplne nezrozumiteľne, keď v tom mi tvár zalialo niečo studené.
Úplne mnou trhlo, otvoril som oči. Poobzeral som sa okolo a pri svojej posteli uvidel Yuua s prázdnym pohárom v ruke, snažiac sa nesmiať. Prekvapene som naňho pozeral. Začal sa smiať.
,,Bodaj by si sa videl." rehotal sa. ,,Yuu-chaaaaan." zatiahol som. ,,Ak nechceš zmeškať raňajky, tak sa švihaj obliecť."
-
-
-
-
-
-

Raňajky boli no...... proste omeleta, nie zrovna najlepšia, ale jedlá.

Ale po poriadku. Som Mikaela Shindo. Áno...... uvedomujem si svoje dievčenské meno, ale som chlapec. Kamaráti ma volajú Mika. To...... síce moc nepomáha, ale rozhodne to znie menej dievčensky ako Mikaela.
Som.... no..... svojím spôsobom sirota. Rodičov mám, ale...... nechceli ma, tak sa odsťahovali a mňa nechali...... ako to povedať..... napospas ulici. A tak som skončil tu.... v detskom domove. Prišiel som sem keď som mal..... 6?? Momentálne mám 13.
Našiel som tu rodinu. A Yuua.
Yuichiro Amane, alebo ako ho ja volám Yuu-chan je....... vlastne také niečo ako môj brat. Sem prišiel rok po mne, s tým, že zdrhol z domu keď jeho matka spáchala samovraždu a otec ho skoro zabil.
Najprv sa s nikým nebavil, no časom sme sa stali najlepšími kamarátmi.

,,Zem volá Miku!" začal mi Yuu mávať rukou pred očami. ,,Plánuješ tú omeletu zjesť alebo na ňu budeš len tak pozerať?" Prekrútil som oči a začal jesť. Bola dosť suchá.

,,Čo by ste robili, keby sem teraz niekto nakráčal a adoptoval si vás? A zobral niekde úplne inde?" spýtala sa naša ,sestra' Akane.
,,Naozaj by som bol rád, ale pomyslenie na to, že od vás odídem mi trochu naháňa strach." povedal Yuu až moc teatrálne, objal ma a tváril sa akože mi plače do ramena. Zahral som sa na správnu mamičku a začal som ho hladkať po vláskoch. ,,Yuu-chan..... všetko bude zase v poriadku."

,,Awwwww... ste zlatí." zasmiala sa Akane. Yuu mi dal detskú pusu na líce. ,,Ľúbim ťa, mami!" Do líc mi vystúpila červeň. ,,Yuu-chan." hlesol som s výčitkou v hlase.
,,Si zlatý." povedal mi. Sčervenel som ešte viac. Začal sa smiať a Akane spolu s ním. ,,To je láska." zaspievala Akane.
,,N-nie, t-to nie j-e." vykoktal som. Červený som bol až za ušami. ,,P-proste m-ma pre-kvap-pil..." ,,Ja som ho chcel rozhodiť. Nič viac." založil si ruku na hrudi Yuu. ,,Och, nehrajte sa. Je na vás vidieť, že ste do seba zaľúbení až po uši." škerila sa na nás Akane.
,,A keby aj. Máš s tým problém?" pozrel na ňu Yuu. ,,Nieeeeee, vobeeeec." smiala sa.
,,Zle ma chápeš!" vyhŕkol som ešte stále červený. ,,Samozrejme, tvoja tvár tomu nasvedčuje." pridal sa k môjmu strápňovaniu Yuu.
,,Mika-nii je zaľúbený do Yuu-nii." opakovala Akane stále dookola.
,,Veď kto by ma nemiloval? Som proste úžasný." teatrálne rozhodil rukami Yuu. ,,Vieš Mika, keby som bol ty, tiež by som bol do seba zaľúbený."

Porazene som si schoval tvár do dlaní. Stav čistej beznádeje. Do Yuua som naozaj už istú dobu zaľúbený. Ale...... proste som úplne mizerný v schovávaní pocitov.
-
-
-
-
-
-
-

O dva dni neskôr ku mne prišiel vedúci s tým, že si ma istý bezdetný pár adoptoval. Zostal som stáť ako obarený. Adopcia znamená, že už nikdy neuvidím svoju rodinu. A Yuua. Pri pomyslení na to sa mi nahrnuli slzy do očí.
,,Prídu si po teba o týždeň. Pôjdeš do Tokia." usmial sa na mňa vedúci. Prikývol som. ,,Môžeš ísť."

Vyšiel som z miestnosti. Chodbami som kráčal ako telo bez duše. A zrazu som bol (ani neviem ako) pred dverami našej izby. Vošiel som dnu. Na posteli sedel Yuu a niečo si čítal. Keď ma zbadal uškrnul sa. ,,No čo? Na čo ťa chcel vedúci vidieť? Žeby si ty, ukážkový chlapec lietal v problé..." zarazil sa, keď uvidel môj pohľad.
,,Čo sa stalo?" spýtal sa jemne.
,,Odchádzam." povedal som potichu. Žiarivo sa usmial. ,,Ale veď to je úžasné. Máš z pekla šťastie." Začali mi tiecť slzy z očí. ,,Je to úžasné a všetko ale..." rozvzlykal som sa, ,,u-už n-nik-kdy ne-ne-neu-vidím t-teba a-a
A-aka-ne a..." nemohol som pokračovať, vzlyky mi bránili. 
,,Ale no tak..." prišiel ku mne Yuu. Objal ma. Stisol som ho ako najpevnejšie som mohol a plakal mu do ramena. Jemnými krúživými pohybmi ma hladkal po chrbte. ,,Šššš.... neplač." zašepkal. ,,To bude dobré." Začal som sa pomaly upokojovať. Sadol som si na posteľ. Yuu si sadol ku mne.
,,Kedy odchádzaš?" spýtal sa. ,,O týždeň..... idem do Tokia." jemne som sa usmial. ,,Tokio..... to je odtiaľto dosť ďaleko, že?" ,,Mm-hmm." prikývol som. ,,A čo myslíš, aká bude tá rodina?" ,,Neviem...... dúfam, že to budú dobrí ľudia."
-
-
-
-
-
-
-