Čitateľský denník

45. Ako chutí moc od Ladislava Mňačka {SK}

Na dielo Ako chutí moc som sa veľmi tešila - viacerí starší kamaráti mi ho ospevovali ako najlepšiu povinnú literatúru. A ozaj to tak bolo.

Žáner: politický pamflet 
Rok vydania: 1967
Moje hodnotenie: 9/10

Ladislav Mňačko sa narodil po prvej svetovej vojne 29. januára 1919 v Česku. Vyučil sa za predavača v lekárni, pracoval aj ako robotník na stavbe. Po vypuknutí druhej svetovej vojny sa v roku 1940 pokúsil utiecť z krajiny, no chytili ho a pár mesiacov strávil v koncentračnom a pracovnom tábore. Podarilo sa mu však utiecť, pridal sa k partizánom. Po konci vojny sa v roku 1945 pridal do KSČ, pracoval ako redaktor Rudého práva a Pravdy, neskôr sa z neho stal kritik režimu. V roku 1967 emigroval do Izraela. Za to ho vylúčili z KSČ a odobrali mu občianstvo i titul zaslúženého umelca. Mňačko sa však i tak vrátil, no po príchode vojsk Varšavskej zmluvy opäť emigroval, tentoraz do Rakúska. Jeho diela boli po jeho odchode skartované a zakázané. Do rodnej krajiny sa vrátil až po revolúcii v roku 1989. Silno vystupoval proti rozdeleniu Československa. Do konca života býval v Prahe, zomrel nečakane v Bratislave, keď bol na návšteve, 24. februára 1994. 

Ako som spomínala pri Orwellovom 1984, zakázané diela majú tendenciu byť veľmi dobré. Podobne ako Orwell, aj Mňačko kritizuje režim, ktorý zažil na vlastnej koži, no na nikoho neukazuje priamo prstom. Zachytáva tri dni v 50. rokoch 20. storočia počas štátneho pohrebu. Nepoznáme však ani meno pochovávaného štátnika a ani prostredie, kde sa dej odohráva. 

Na mŕtveho sa pozeráme očami fotoreportéra Franka, ktorý je na pohrebe služobne. Štátnika však poznal aj inak, než len takto - kedysi boli priatelia. Frank si počas pohrebu spomína na ich priateľstvo - ako mu mŕtvy prebral frajerku Margitu, ktorú potom aj tak odkopol, pretože ako stúpal po kariérnom rebríčku, zisťoval, že nie je dosť reprezetatívna. V skutočnosti sa však Margita odmietala meniť, nechcela sa pretvarovať, ale ostať sama sebou. Doplatila na to - štátnik sa s ňou rozviedol, nechal ju žiť v skromných podmienkach spolu s ich synom Martinom, z ktorého sa stal asfaltár. Namiesto nej si vzal odfarbenú mladú sekretárku, ktorá ho postupne začala nenávidieť a znášala jeho prítomnosť len keď bol pod parou - inak sa s ním nedalo vydržať. 

Frank a štátnik spolu bojovali aj v SNP. Na mŕtveho spomínal ako na skvelého veliteľa - štátnik bol učebnicový príklad vodcovského typu. No Frank spomína aj na Judku, ženu, ktorá s nimi bola v družine a stala sa štátnikovou milenkou. Po SNP a nástupe komunizmu štátnik začal stúpať a na Judku zabudol - dokonca aj keď ich rodina čelila vykonštruovanému súdnemu procesu za vlastizradu, nezasiahol, hoci tú moc mal. Judka na štátnika nezanevrela - urobila tak až po poslednej Frankovej a štátnikovej návšteve u nich doma. Frank a štátnik sa vracali z banketu, štátnik bol už značne pripitý a bolo mu zle. Nakoľko je Judkin otec lekár, zastavili sa u nich. Kým sa Judkin otec a Frank rozprávali, štátnik sa odkradol do Judkinej izby, kde sa ju pokúsil znásilniť. 

S rastúcou mocou sa štátnik menil. Čím väčšiu mal moc, tým menej mal priateľov, a aj vzťah s Frankom postupne ochladol. Štátnik by si bol myslel, že môže všetko - nebyť Galoviča, ktorého sa všetci báli. Galovič bol hlavou politického aparátu v krajine, neľudské monštrum bez citov - nemal milenky, nepil kávu ani alkohol, nemal záľubu v autách či iný koníček. Jediné, na čom mu záležalo, bol triedny boj a myšlienka revolúcie. Galovič sa chystal štátnika potopiť - čakal len na tú správnu príležitosť. Tá sa mu naskytla, keď štátnik zabil srnu mimo povolenej sezóny. Členom výboru navrhol len napomenutie, prekvapivo mierny trest, no to bol jeho začiatok konca. Už vtedy dal príkaz na nezverejňovanie jeho mena či fotografií v novinách. Pred utrpením ho zachránila len urémia, choroba obličiek zapríčinená alkoholizmom. 

Takáto choroba však nie je dostatočne dôstojná pre štátnika s toľkou mocou. Galovič dal príkaz, aby bola choroba v lekárskej správe zmenená na leukémiu. Napriek tomu, že oficiálna príčina smrti bola udávaná vo všetkých novinách leukémia, Frank predsa len začuje dvoch deduškov, ako si hovoria, že štátnik zomrel na urémiu. 

Po pohrebe štátnika nasleduje ešte smútočný pochod mestom. No tak, ako jeho pohreb, aj pochod je rovnako strojený, úradný, bez priateľov a skutočného smútku za mŕtvym. Jeho smrť nevyvolala v ľuďoch žiadnu emóciu - ani smútok, a ani šťastie, že ho konečne niet. Pozostalí boli ľahostajní - ani všetka moc na svete by mŕtvemu nezabezpečila osobnosť. 

Autor v diele zobrazuje postupný mravný a politický rozpad človeka, ktorého opantala moc. Retrospektívne ukazuje štátnikove predpoklady na takýto koniec - ctižiadostivosť, ambicióznosť, bezohľadnosť a potrebu byť stále na čele. Cez toxický dopad moci na charakterové vlastnosti štátnika poukazuje aj na toxicitu celého režimu. Na mňa osobne zapôsobila najväčšmi scéna, ktorá pre dej ako celok a štátnikov osud nemá veľký význam. Frank sa rozpráva s jedným priateľom, ktorý pracoval pre ŠtB. Ten mu hovorí o prípade starenky, ktorá len nevinne vytriasla omrvinky z vianočky von oknom, no pozorovateľ vyhodnotil vlajúci biely obrus v okne ako signál protištátnemu živlu. Frankov priateľ hovorí, ako sledovali všetkých, ktorí mali zo svojho bytu výhľad na okno starenky, ako si zistili celý starenkin životopis, ako jej sledovali poštu i jej osobný pohyb - a nezistili nič. Šéf tímu, ktorý "prípad" riešil, bol nakoniec diagnostikovaný s paranoidnou schizofréniou. Starenka prišla na štátnikov pohreb a Frank ju zachytil, ako sa skláňa nad rakvou - nádherný záber, tajný výsmech, o ktorom však vedel len Frank samotný. 

ZA:

- mám rada in medias res, rovnako ako retrospektívu
- i keď sa Frank pozerá na štátnika subjektívne, on samotný je vykreslený objektívne a nestelesňuje morálny protiklad voči mŕtvemu
- historický kontext je realisticky popísaný
- naturalistický jazyk (aj vulgarizmy), ktorý vytvára efekt reálnosti
- samotný fakt, ako Mňačko románom stúpil na otlak štátnym predstaviteľom, hoci nikoho nemenoval - proti románu sa vyjadril napríklad prezident Novotný
- štátnik nemal meno - Mňačko teda mohol hovoriť o hocikom, takisto nastavil zrkadlo tým, ktorí sa v opise mŕtveho spoznali

PROTI:

- chýbala mi rozvitie štátnikovho vzťahu s Margitou a jeho synom
- niektoré pasáže strácajú románovosť a pripomínajú reportáž 

Ako chutí moc je dvomi slovami skvelý román. Je veľmi kritický a univerzálny - varovanie pred vplyvom moci na štátnika je aktuálne aj teraz. Moji kamoši neklamali - rozhodne je to jedno z najlepších povinných diel, ktoré som za moju kariéru na gympli čítala. 

Nabudúce vám napíšem o dielach Honoré de Balzaca - Eugénie Grandet a Otec Goriot. V knihe boli dve Balzacove diela, takže ako prvú budete mať Eugénie Grandet  a Balzacovo slávnejšie dielo Otec Goriot bude v kapitole po tom :)