Listy Od Tvojho Princa Milovanej Princeznej

Keď začne máj...

Tri týždne bez priateľov. Tri týždne s hlavou v knihách. Tri týždne som sa tvárila ako neviditeľná a chcela som aby si o mne všetci mysleli, že som UFO. Tri týždne som to vydržala. Po nociach plakala do vankúša a znášala nálady mojej mamy, akoby sa nič nestalo. Už som to však nevydržala. Sociálne siete mi dovolila iba na pol hodinu denne, potom sa mi automaticky vypli. Vraj jej tento systém poradil náš sused, aj ho ochotne nainštaloval na môj mobil a notebook. No napriek tomu sa mi podarilo vybaviť si stretnutie. Prešiel apríl a s ním sa situácia trochu upokojila. Aj keď stále sme mali s mamou relatívne tichú domácnosť. Christianovi, Mišovi a vlastne všetkým som sa oblúkom vyhýbala. Jediný s kým som sa dokázala pokojne porozprávať bola Alenka aj to bolo vzhľadom na jej začínajúci vzťah s Filipom dosť komplikované. Pozajtra bude prvý máj, no počasie to ani trochu nepripomínalo. Vonku lialo. V malej kaviarničke na rohu námestia bol pokoj. Za pultom sedela dievčina, ktorá stále ťukala do mobilu a občas sa na mňa podozrievavo pozrela. Asi mala pocit, že mám v úmysle kradnúť, alebo jej len prišlo divné, že tam sedím dobrú polhodinu sama. To čakanie bolo hrozné. Neviem či som sa viac bála alebo sa tešila, že konečne nikoho z nich uvidím. V každom prípade som mala pocit, že robím niečo nelegálne. Nad dverami zazvonil zvonček a dovnútra sa vovalila Miška s krikľavo žltým dáždnikom. Poobzerala sa a keď ma uvidela žiarivo sa usmiala a pribehla ku mne. Bez slova som ju objala. Ani som nevedela, že mi môže tak chýbať jej spoločnosť. Bez toho aby som si čokoľvek uvedomila začala som plakať. Cítila som úľavu. Tak nesmiernu úľavu až sa mi zaútočila hlava.
"Neplač." povedala so smiechom a pomaly sa odo mňa odtiahla. Sadla si oproti a pokiaľ som sa hrabala v taške a hľadala vreckovky, ona nám objednala čaj.
"Och, moja. Nevedela som, že je to až také zlé. Vlastne o tebe posledné dni neviem vôbec nič až na to, že si sa chcela veľmi stretnúť." stisla mi ruku.
"Je to horšie ako si myslíš." šepla som.
"Ako vraví môj brat 'Zo zlého vyjde vždy niečo dobré. Tak ako z tvojej pripálenej brokolice boli nakoniec celkom fajn fašírky.'" usmiala sa. "Vlastne má pravdu varenie nie je moja silná stránka."
"Všetko sa dá naučiť." smrkla som.
"To máš pravdu. Môžeš sa naučiť smiať aj vo chvíli, keď ti tucet katov porcuje srdce na tisíc kúskov."
"Dosť divná myšlienka." do čaju som si nasypala cukor a pozrela na jej stále usmiatu tvár.
"Vystrašila si ma vtedy, keď si mi volala z nemocnice. Bola si plná beznádeje. Akoby niekto z teba vysal všetok život."
"Vlastne tak som sa aj cítila. Je to šialené však."
"Čo sa vlastne vtedy stalo a ako to pokračovalo." nemohla som sa vzpierať. Ničomu a nikomu by to nepomohlo. Tak som jej v skratke opísala všetko čo sa stalo. Od pádu cez rozhovor v mojej izbe, záchvat pri piatom zastavení krížovej cesty až po žalostne ukončenie u nás doma.
" Tak rada by som sa s ním stretla a porozprávala, ale nemám silu a naviac sa bojím." úprimne som priznala.
"Prosím ťa povedz mi, čoho sa bojíš."
"To vlastne ani neviem" mykla som ramenami.
"Bojíš sa viac mamy alebo toho ako zareaguje on?"
"Oboch."
"Chrisa sa nemusíš báť. Veď ho poznáš. Niekedy býva prudší, ale stále je to on. A čo je na ňom najlepšie je to, že ťa vie rozveseliť. To si na ňom vážim a ešte to, že ťa postaví na nohy."
"Ja viem. On už je raz taký, ale aj tak mám pocit, že som mu ublížila."
"Všetci si ubližujeme. Kdesi hlboko v mysli sme masochisti." usmiala sa.
"Sme šialenci."
"Súhlasím s tebou a teraz ak sa nebudeš hnevať rada by som prešla na inú tému." kývla som hlavou a čakala čo povie.
"Mišo vie o Markovi." doslova to zo seba vypľula.
"Čo?" ostala som v šoku. Dobre som si pamätala ako sa bála povedať túto novinu svojmu bratovi aj keď netuším prečo.
"Nečum tak na mňa. Naozaj o ňom vie. Aj keď sa to dozvedel nie veľmi dobrou cestou."
"Tak buď taká láskavá a vysvetli mi to prosím." naliehala som.
"Na zelený štvrtok sme sa s Marekom dosť pohádali. Keď sme prišli domov z kostola zavrela som sa od izby a nechcela aby ku mne nikto chodil. Neplakala som, len som čumela do steny a prehrávala si v hlave všetko čo sa stalo. Potom prišiel Mišo a chcel vedieť čo je vo veci. Vraj má na to právo. "usmiala sa a odpila z čaju." Vlastne v tej chvíli bolo dobre, že tam bol práve on. Chcela som vedieť, čo si o tom myslí on áno chalan. Chvíľu som hľadala správne slová a potom to šlo veľmi ľahko. V prvom rade bol v šoku, že s niekým chodím, ale rozdýchal to. Potom mi povedal, že nás nepriateľ útočí tam kde sme krehký, že má dobre vypočítané ak ťa udriem tam a tam, tak sa zložíš. Spýtala som sa ho odkiaľ má také informácie. 'Pokiaľ viem, tak si s nikým nechodil.' on sa však iba blbo usmial a povedal. 'Nechodil ale ľúbiť môžem tak či tak.' Prisahám, že v tej chvíli som sa ho chcela spýtať ako to myslel, ale keďže sme deväť mesiacov zdieľaní spoločný priestor a vlastne doteraz ho zdieľame, predbehol ma a pokračoval. Vravel, že toto nie je čas na hádky, že tento čas je magický. Síce to nie sú Vianoce s perníkom, svetielkami a stromčekom, ale je magický iným spôsobom. Nepriateľ útočí práve na našu slabosť. Mojou slabosťou bol môj začínajúci vzťah a to, že som to tajomstvo v sebe nosila už veľmi dlho. Povedal mi ešte niečo čomu nerozumiem. Vraj až príde máj tak pochopím čo je to ľúbiť naplno a že o mne a Marekovi to tušil. " usmiala sa, keď dokončila príbeh svojich veľkonočných dní.
"Mišo zjavne vie viac ako som si myslela." uškrnula som sa.
"To je pravda. Ale som rada, že bol pri mne v tie dni. Bolo to pre mňa dosť ťažké, keďže sme sa s Marekom hádali ďalšie dva dni. No potom na Bielu sobotu sa niečo zmenilo a on mi napísal, že si uvedomil našu chybu. Myslela som si, že sa so mnou chce rozísť ale neurobil to. Namiesto toho sme spolu asi hodinu telefonovali a všetko sa vysvetlilo. Ale už veľa kecám. Vráťme sa k tebe. "vyhlásila.
"Čo by malo byť so mnou? "
"Pôjdeš za ním."
"Ani náhodou, nestačí to, že sa cítila ako korunovaná ťava?" vyvalila som na ňu oči.
"Ale pôjdeš dnes večer je na programe nejaký film. Pôjdeš tam so mnou a uvidíš, že Christian bude úplne v pohode."
"Miška, ale on si nené hál vymazať pamäť aby na to čo sa zabudol."
"Ale je to chlap a tí zabúdajú" rozhodila rukami "ver mi, s jedným žijem už skoro dvadsať rokov a s druhým chodím takmer pol roka. Vyjde to. Uvidíš taká romantická duša ako ja sa nemôže mýliť a vy ste tak trochu ako Romeno a Júlia."
"Čiže sa jeden kvôli druhému a nešťastnej láske zabíjeme?" nechápala som.
"Tak tragicky som to nemyslela. Skôr ste ako Peter a Lucia."
"Miška, uvedomuje si, že dávaš dosť nevhodné príklady. V oboch prípadoch obaja zomrú." namietala som.
"Ale aspoň na chvíľu bolo šťastní. Ide máj, lásky čas. Tak prečo to neskúsiš."
"Pretože všetkých, ktorých som ľúbila som aj stratila."