Irresistible - Dokonalí

Kapitola trinásť - 'Yes'

Naštvane som zabuchla dvere internátnej izby a kufor hodila na zem. Neochotne som hodila tých pár vecí do skrine a zošity, učebnice, projekt a dokončený sloh som položila na stôl. Kufor som znova dala na jeho miesto, za skriňu a rýchlo si dala dole kabát. Netrápilo ma, koľko stál, hodila som ho na zem aj so šálom. Do toho všetkého som kopla a odkopla ku skrini. Ešte naštvanejšia som klesla na posteľ.

Potrebovala som odreagovať, pretože ma Harry vedel neskutočne vytočiť. Pred internátom bolo čierne auto s rovnakou špz-kou, akou som šla s Harrym na internát po incidentu v parku. Keby to bolo všetko, možno by som sa s tým vedela nejako zmieriť, ale nie. Mohol to byť hocikto, kto by chcel ma zabiť, ale to bol James! Harry mi to robil naschvál, ale dnes som to ešte nechala tak.

Presne ako skutočnosť, že vedel kde bývam. Uvedomila som si to pár minút po tom, čo som ho vykopla z domu. Bastard! Nezabráni mi to ale v písaní! povedala som si a zobrala si notebook. Začala som pokračovať v tom, čo som zatiaľ napísala, až kým neprišla Vanessa.

Harry’s P.O.V.

Bože, tá tvrdohlavá zaťatá hlava! kričal som v duchu na Uninu adresu. Z jedného miesta na druhé som prechádzal v šialenom tempe. Vytočila ma, že ani sama nevedela ako.

Týždeň počúvam o tom, ako som jej zničil život, lebo kvôli mne utrpela ranu! Týždeň! A zrazu vyrukuje s tou najblbšou pripomienkou a poznámkou a návrhom a neviem čím! Že priateľka!

Snaha o uvoľnenie sa ocenila, ale nepomohla. Bože, tak ma vytočila. Schmatol som telefón a vytočil číslo.

„James? Choď strážiť Unu k internátu,“ rozkázal som mu.

„Dobre, ale Ryan mi povedal, že....“ namietal James.

„Je mi jedno čo povedal,“ vyštekol som do telefónu a zložil. Keby som sa nezastavil, hodil by som ho o zem.

Jedna vec je zmenšovať moju autoritu, ďalšia je pretŕčať sa okolo mňa v uteráku, ďalšia kričať na mňa a nadávať mi a fackať ma.... ale toto?! Toto je tá najhlúpejšia vec.

„Odrazu si mohla hodiť slučku!“ zakričal som a otočil sa. Vedel som, že práve vstúpil do izby Ryan, aj keď bol potichu.

„Harry...“

„A ty si sa jej ešte zastal! Vieš, aké je pre ňu nebezpečné byť mojou priateľkou? Aj hranou aj nehranou, vždy bude terčom!“

„Terčom je aj vtedy, keď to nedovolíš,“ povedal pokojne.

„Prečo do riti?!“ pýtal som sa a neprestával chodiť po miestnosti. „Keby sa tam nebola vtedy objavila... ja som ju dostal do nebezpečenstva, Ryan,“ začínal som byť zúfalý proti svojej vôli. Chcel som ju chrániť. Musel som ju chrániť, ale nemohol. Nedovolí mi to, pokiaľ nepristanem na dohodu.

„Čo sa stane ak to prijmem?“ spýtal som sa Ryana potichu. Neotočil som sa na neho, neoslovil som ho, ale aj tak som vedel, že ma počul.

„Bude to komplikovanejšie.“

„A to nebezpečenstvo....“ Zadrhol sa mi hlas, musel som prehltnúť narastajúcu hrču v mojom hrdle menom Una.

„Rovnaké ako teraz. Prečo to nechceš dovoliť? Ja viem, že nakoniec povieš áno,“ povedal. Nesnažil sa byť opatrný, ani nemusel. Vedel, že má pravdu. „Ty to vieš, ja to viem..., len ona nie.“

„Správam sa ako blázon,“ nadával som si.

„Niekedy sa musíš chovať ako blázon, máš s tým skúsenosti,“ povedal a ja som sa na neho otočil. „Kámo, ja viem, že sa rozhodneš správne. Ak si sa už nerozhodol.“