†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

1. 14. narodeniny

Bolo skoro ráno dvadsiateho augusta a mne slnko pražilo do tváre a krásne osvecovalo moju izbu zladenej do čiernych farieb.

Na tento deň som sa obzvlášť tešila, pretože som mala narodeniny. Mala som krásnych, čerstvých štrnásť rokov.

S nadšením som sa obliekla a zadívala som sa do lesklého zrkadla. Po dlhej dobe som sa sama sebe páčila. Bola som celkom nízka s dlhými snehovo bielymi vlasmi. Nezvýčajné. Potom ako som si uvedomila, že už asi päť minút zazerám na seba v zrkadle, šla som do kúpeľne a umyla som sa. Napokon som sa vrátila do izby a ešte si ľahla do postele, predsa mala som čas. Vzala som si knihu a zahĺbila som sa do deja.

Za necelú hodinu som počula ako ma mama volá: „Elya si hore? raňajky sú už na stole!" tak som sa pozbierala a zišla dole do kuchyne, pričom som si vlasy motala do strapatého drdolu. Vošla som dnu a zrazu vybuchli konfety, a všetci začali kričať 'PREKVAPENIE!!' Potom prišla mama s tortou a ja som sfúkla sviečky a samozrejme nezabudla som si niečo želať.

Úprimne? Nenávidím rodinne oslavy, radšej oslavujem s kamarátmi. Aj keď ich veľa není. Moji dvaja starší bratia Samo a Alex sedeli pri stole a ani si ma skoro nevšimli. Sú to dvojčatá. Potom mi zagratulovali, chvíľu sme sa rozprávali o škole a tak, keď som si v strede debaty na niečo spomenula.

„Emmm mami, mohla by som isť von s Lucy? Chceli sme to trochu osláviť." Lucy je dievča, ktoré poznám už dlhú dobu a tvoríme dvojicu, ktorá sa nazýva najlepšie kamarátky.

„Keď sa vrátiš skoro tak áno." odpovedala mi mama. Poďakovala som jej a šla som sa hore prezliecť, učesať a jemnučko namaľovať. Nepreháňala som to moc.

Dlhé biele vlasy mi pri behu dole schodmi padali do tváre. Šlo to celkom na nervy no ostrihať som si ich nedala ani za svet. Obula som sa a vyšla von. Tam ma už čakalo dievča s krátkymi orieškovo hnedými vlasmi, hnedými očami, ktoré bolo snáď o hlavu vyššia a pozerala na mňa unudeným pohľadom.

„Ahoj, Lucy," pozdravila som jej a hneď jej vletela do objatia.

„To ti trvalo," zasmiala sa na mne a me sa na tvári objavil úškrn. Išli sme teda do nákupného centra. Mali sme zmenené muklovské peniaze, takže nákupy neboli žiaden problém. Chodili sme po rôznych obchodoch, až sme došli k reštaurácii. Tam sme sa najedli a hodinu klábosili o typických dievčenským záležitostiach, a keď už bol čas, tak sme sa rozhodli vrátiť ku mne domov. Navrhla som Lucy aby u nás prespala. Ona súhlasila a tak sme sa domov ponáhľali o to viac.

Keď sme prišli naspäť k nám tak sme si zapli film. Urobili sme si bunker ako keď sme boli malé. Ach, tie spomienky. Ja som ho stále omylom zničila a ona ma chcela zato prizabiť. Po hodinách strávených pri filmoch sme sa rozhodli isť spať. Alebo si aspoň konečne ľahnúť do postele. Umyli sme si zuby a zaľahli do prikrývok. No ešte sme sa začali rozprávať, pričom sa neobišiel záchvat nekontrolovateľneho smiechu.

„Už len týždeň prázdnin a zasa škola. Radšej by som ostala doma, nech sa zasa učila." Ozvala sa Lucy.

„To mi pripomína... Mala by som spraviť tie úlohy, čo nám dali.... Ale veď nie je to tam tak zlé. Ale musíme si priznať, že ako doma je doma. A čo ako s Potterom? Hmmmm? Posledný rok si nejak po ňom pokukovala, ako som si mohla mojím bystrým očkom všimnúť," zachichotala som sa.

„Ako ako? Nijak, normálne sme len kamoši, Merlin! Aj to je podľa mňa nadľudský výkon."

„Heéj??? Si si istá, Lucy?" úškrňala som sa na ňu ako divá.

„Dobre, viem na čo narážaš. To, čo som povedala minulý rok bola čisto len sranda. Nič viac, áno?"

„Tak ale páči sa ti že?" Vyzvedala som.

„Dobre možno trochu.. Ma hezke oči a prežil smrtiacu kliatbu. Aj tak em no, páči sa mi niekto iný," Odpovedala mi na otázku.

„Kto???!!"

„To by si tak chceka vedieť, čo? Ale nepoviem," zasmiala sa mi do očí za čo som ju udrela vankúšom. „No a keď sme pritom, aj ty by si si mohla už konečne niekoho nájsť. Nemám ti niekoho dohodiť?"

„Koho takého? Lucy, veď mám len štrnásť. Nepotrebujem hneď takto vzťah. Nepotrebujem si už skaziť život láskou tak skoro. Aj tak všetci vieme, že to skončí zlomeným srdcom, na čo vážne chuť nemám."

„Noo ja neviem napríklad takého Draca Malfoya, ten si určite získa tvoje sympatie, rovnako ako aj Cedric Diggory, ten je fešák.... Alebo hm.. Blaisa abo Rona, alebo nejakého fešáka." Pozrela sa na mňa ako najväčší neviem kto a začala sa smiať.

„Draca Malfoya? Toho debila, ktorý si zo mňa neustále musí robiť srandu a vyhľadáva moju spoločnosť, aby mal do koho okrem Pottera rýpať? Nikdy v mojom živote! Veď len zarýva, robí zo seba pána sveta. Je to egoistický debil. Do toho by si ma neprinútila ani za svet. Nie. A prečo vôbec on? Veď-" neodpovedala som vetu, lebo som videla ako na mňa pozerá. Ona si robí zo mňa srandu. Tresla som ju opäť vankúšom a nahodila urazený výraz.

„Veď len žartujem. Len ty tu vyzeráš, akoby si mi niečo tajila o čom neviem. A navyše moja milá, červenáš sa," preafektovane sladko sa na mňa usmiala, pričom ja som ju vraždila pohľadom.

„Viem na čo narážaš, a odpoveď znie: NIE! ROZHODNE NIE!"

„Ako myslíš. Ale keby niečo, kľudne povedz ja rande vybavím," znova sa zaškľabila, pričom mi myklo kútikami úst no vydržala som mať vážnu tvár. Pregúlila som nad ňou očami a uvelebila sa na spánok. Veď ona keby mohla, tak by ma dala s Malfoyom dokopy, len aby ona bola šťastná, že niekoho mám. Pane bože ani za milión.

„Dobrú noc," povedala mi Lucy, pričom sa otočila na druhú stranu. „A maj pekné sníčky," to už povedala moc ironicky, keďže som dnes urobila chybu a povedala jej o svojom minulom, veľmi zvláštnom sne. Pri spomienke naň som sa premahala nerozosmiať.

„Dobrú noc. A nezleť z postele," odpovedala som jej. Tá poznámka preto, lebo sme museli spať na jednej posteli, no nevadilo nám to nejak extra.

Zakryla som sa svojou prikrývkou a zavrela som oči. Chvíľu mi hlavou behali rôzne myšlienky, dokonca aj typu, prečo pavúk chodí po nohách a nekotúľa sa, no v strede ďalšej veľmi podobnej myšlienky som zaspala a nechala sa vniesť do iného sveta, sprevádzaný mojími snami.