†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

6. Emócie sú silná vec

Cez noc som dúfala, že niekto príde. Áno chcela som, aby sa hocikto kvôli mne v strede noci zobudil a prišiel mi robiť na ošetrovni spoločnosť, pretože Pomfreyka je až veľmi starostlivá a nenechala ma ísť naspäť do svojej izby.

Vážne mi bolo úplne jedno kto, proste som niekoho potrebovala. Chcela som sa z niekym porozprávať o mojich pocitoch. Najlepšie s niekym, kto má vôbec nepozná a z inej fakulty, napríklad z bifľomoru. Cítila som sa v tom momente neskutočne sama. Brala by som každého, tuším aj Malfoya by som zniesla. Síce by som ho mala očividne chuť zakliať, ale aspoň by som nebola sama. Nenávidím tieto pocity samoty. Potrebovala som byť proste s niekym. Pochybovala som, že ešte niekto príde, veď bola asi polnoc a všetci určite spali. V ošetrovni som bola sama. Nebol tam okrem mňa nik. Len ja a tie tvrdé postele.

Mohla byť polnoc, ako som už spomínala, keď ma z rozmyšlania prebral škrípajúci zvuk dverí. Prižmúrenými očami som na ne hľadela a dnu vošlo akési dievča. Treiačka asi tak mohla byť. A bola z chrabromilu, čo som si všimla. Posadila som sa na posteľ a ďalej zízala, ako kráča bližšie ku mne.

„Hľadáš tu niečo? Alebo skôr niekoho?” spýtala som sa trochu otrávene.

„Teba.. Teda, um, pokiaľ si Elya Softgoodvá," povedala a usmiala sa. Nadvihla som zmätene jedno obočie.

„Som, a? Nemáš nič lepšie na práci, napríklad spať?"

"No, nemôžem spať no a šla som sa prejsť trošku no,” opäť aa nevine usmiala.

„Tak, čo robíš potom tu? Pri mne? A ako sa vôbec voláš?" začala som sa pýtať.

„Oh som Kiara. Kiara Klaynová"

„Teší ma..asi. Moje meno vieš, táže predstavenie sa je zbytočné... . Prečo si vlastne prišla??" pýtala som sa ďalej. Naozaj ma zaujímalo načo. Aj keď nesťažujem si ani tak, aspoň som nebola sama.

„Tááák, vieš bola som na tých chodbách a um stretla som dvoch ľudí. Toto ti posiela nejaká Lucy a toto dajaký chalan. Neviem prečo neprišli osobne, ale aspoň som sa prešla a spoznala ťa." To dievča sa mi začínalo páčiť. Chrabromilčanka, čo ma chce spoznať. Toto sa mi ešte nestalo. Teda stalo ale to je na iný príbeh. Ale, keď sa bežne chodí zoznamovať z ľuďmi o polnoci, no ehm.

„Um diky." No uznávam neďakujem často. Ale keď slušnosť káže. A o polnoci som stále divná, takže takéto správanie je viac menej v pohode.

„Hmm zdáš sa mi nejaká skleslá, deje sa niečo?" Nevedela som či je úplne najleší nápad hovoriť o tom práve s ňou. Je to chrabromilčanka. Nemusí si to nechať pre seba, aj keď takéto veci robíme väčšinou my slizolinčania. No niekomu som sa naozaj zveriť musela a s tou stenou, alebo tými posteľami sa fakt asi neporozprávam.

„Um, je mi tak divne..."

„Je ti zle? Mám ísť pre pomoc?"

„Nie, nie,” zastavila som ju. „... Je to taký vnútorny pocit skôr. A bolí ma brucho. A nesom sústredená. A myslím, že si nejaké veci nahováram, len aby som neverila v pravdu..."

„Ahaaa..... Nezabi ma za túto otázku, fakt neviem o čo ide, ale nie si tam náhodu do niekoho zamilovaná?" Podozrievavo sa ma opýtala a mňa zarazila.

„Vylúčené... Em. Asi.." Ja a zamilovaná? A do koho? Možno tak do mojej postele a to je všetko. Za to môže Lucy, ona mi stále omielala o láske a bla bla, fuj.

„No um ja neviem, nepoznám ťa. Keď máš toho človeka v hlave, že stále tak asi. Neviem fakt. Len vieš v tvojom-našom veku je zamilovanosť bežná a ani o nej nevieme, alebo si to rovno nechceme priznať. A keď sa zamilujeme mi baby do nejakého ehm ehm ale je fakt hezký, tak už vôbec si to nepriznáme. Aspoň podľa môjho názoru. Ako dlho to tak cítiš? A prepáč za tu reč heh."

„Dlho, len teraz som to začala vnímať..."

„Hmm skús porozmýšľať. Ja už musím ísť. Som už unavená,” odpovedala mi s úsmevom a toez som sa na ňu usmiala. Fakt to dievča bolo celkom fajn.

„Počkaj! Môžem ťa obiať? Vážne by sa mi to hodilo... "

„Jasné, prečo nie? "

„Vieš s chrabromilčanmi sa veľmi nebavím, no ty mi prídeš taká iná," to sa už len usmiala, objala ma a odcupitala preč. Dvere sa za ňou len so škrípaním zavreli.

Mne na posteli ostali dva balíčky. Od Lucy a od neviem koho-budeme ho volať, človek neznámy. Chcela som sa opýtať tej dievčiny od koho to je, no nestihla som. Prvé som otvorila ten od Lucy. Bol tam kúsok pergamentu s nápisom „Toto ti Ely posielam po nejakom random človeku. Nemôžem prísť, mám ešte nejaké povinnosti. Skoré uzdravenie a dobrú chuť.. Lucynka."

Položila som kúsok pergamnetu a pozrela sa do balíka. Bolo v ňom niekoľko balíčkov čokoládových žabiek. Mňam čokoláda... Dneska v noci asi nebudem spať, ale vyžierať čokoládu.

Odložila som ho s úsmevom na nočný stolík a otvorila ďalší. V ňom bol nejaký sveter a tak isto kúsoček pergamentu a na ňom stálo "Posielam len tak za výhru, nech nám tam neprechladneš ty mala bielovlasá zmija."

Nad tým som sa na chvíľu pozastavila. Kto by mi preboha posielal sveter? Fajn, oblečenie sa vždycky zíde, ale no... Divne to bolo. Napadlo mi, že si urobila zo mňa Lucy srandu, no viem, že ona toto nenosí. Nie raz som jej prehrabávala šatník a toto tam určite nemala.

Ten sveter bol naozaj celkom pekný a strašne hebúčky. Taký ňuňu hebučký. Aj som sa potešila.. Asi... Odložila som ho s pocitom, ako keby som ho už niekde videla. Bol celý čierny s bielymi pásmi na rukávoch. Radšej som si ľahla a keď som chcela spať, vynoril sa mi ten menší incident z Malfoyom. Pri pomyslení naňho som znova začala mať ten pocit. Spomenula som si na slová Kiari. Boli to zvláštne pocity. Začala som mať pochyby, že k tomu idiotkovi začínam niečo cítiť. Teda nie tak cítiť, ale že ho vlastne nenenávidím aj keď ho nemám moc rada.. Sama sa v tom už nevyznám. Je to divné celé. Taký pocit mam, že ho mám rada a zároveň nenávidím... Ah to je komplikované, sama som sa v tom zamotala.

Nakoniec som vzala tie čokoládové žabky a všetky som za noc vyjedla.