†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

7. Debata

Večer som sa znova zakrádala po chodbách Rokfotu. Mala som na sebe svoj sveter od neviem koho, inak povedané od človeka mne neznámeho. Neviem prečo som ho mala na sebe, ale bol hebký to mi stačilo ku šťastiu.

Bola som na moste. Viem je po večierke, nemala by som tu nič robiť, ale jednoducho som sa nudila.

Bolo celkom chladno, ale to je nepodstatné. Oprela som sa dlaňami o zábradlie mosta a pozorovala tie hviezdy. Celkom pekné, dokonca ja múdra hlava som našla niekoľko súhvezdí.

„Softgoodová?" oslovil ma niekto, pričom som začula kroky. Obzrela som sa a nad danou osobou som pregúlila očami.

„Malfoy," odpovedala som, no naďalej som zírala na hviezdy. „Sleduješ ma snáď?"

„Nie, len idem okolo." odpovedal a postavil sa vedľa mňa, pričom sa tak isto oprel o zábradlie ako ja.

„Tak pokračuj v ceste a neoxiduj mi tu,"

„Nechce sa mi," povedal s pobavením v hlase. Neodpovedala som, len naďalej zízala na hviezdy. Očakávala som, že sa vezme a odíde, no s ním to ani len nehlo. „Prečo si tu zas tak sama? A pokiaľ viem, máš byť v posteli a spať," dodal, keď som mu stále neodpovedala.

„Už nie som sama. Iba žeby si sa považoval za nikoho, čo pochybujem... A pokiaľ viem, ty tu tiež nemáš čo robiť, takže sme na tom rovnako, takže sa nemusíš starať a otravovať ma," odpovedala som mu kľudne s úsmevom.

„Prečo si stále taká protivná?"

„Ja nie som protivná," úškrnula som sa. „Len nerada vediem dialóg s ľuďmi, ktorý mi neustále robia nervy." Cítila som jeho pohľad na mne, no aj tak som neustále zírala na tie hviezdy. Bolo to síce nepríjemné ale čo už.

„Nemusíš na mňa tak zírať," poznamenala som.

„Páči sa ti?" spýtal sa a až vtedy som na neho zmätene pozrela.

„Čo sa mi má páčiť?"

„Ten sveter," povedal a znova si ma obzrel od vrchu dolu.

„Prečo ťa- Počkaj! Že to není tvoje?"

„Hm, je," odpovedal a konečne si ma prestal obzerať.

„Vážne? Akože, nerobíš si to mňa srandu teraz?"

„Nerobím,"

„Aha.." Prekvapene som zažmurkala a odvrátila som pohľad na tmavé hory, a na tvári sa mi objavil úsmev.

„Prečo si mi to dal?" spýtala som sa napokon.

„Len tak."

„Si hrozný," poznamenala som.

„Chyba. Som úžasný, len to nevidíš, pretože to nechceš vidieť. A aj keď som v tvojich očiach hrozný, so mnou vedieš normálny dialóg a nesnažíš sa ma zabiť. Takže. Nie som hrozný," úškrnol sa a ja som sa musela zasmiať.

„Niesi len hrozný. Si aj strašne egoistický.... Ale poviem ti jak je... Aj tak som lepšia ako ty.... A opakujem: si príšerný!"

„Tak prečo potom neodídeš, keď som tak hrozný ako vravíš?" znova upútal svoj pohľad na mňa. Nemusela som sa na neho pozerať, to človek cíti, že sa niekto na neho pozerá.

„Neviem," povedala som potichu.

„Povedz mi niečo o sebe," povedal, čo ma prinútilo sa na neho opäť pozrieť.

„Prečo by som to mala robiť?"opýtala som sa s malým úsmevom.

„Pretože ťa chcem spoznať. Si strašne tajomná-"