†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

12. Opäť stratená v citoch

Bolo skoro ráno a ja som sa, ako zvyčajne vybrala do sprchy. Ani som si to neuvedomila a bola som tam asi hodinu a pol. V hlave mi prúdili stovky myšlienok no väčšinou skončili pri Dracovi. Navliekla som sa do hábitu a vytratila som sa preč. Išla som si prečistiť hlavu. Sadla som si na múr a sledovala žiarivý východ slnka.

Začalo okolo mňa chodiť veľa ľudí. Takmer všetci sa rozprávali o tom trojčarodenjníckom poháre, no mne to bolo ukradnuté. Len mi neišlo do hlavy ako sa tam mohol dostať Potter. Zrazu som začula známy dievčenský hlas. Ten hlas patril Kiare.

„Môžem?" Opýtala sa ma a prisadla si. „Ako sa máš?" Ja som len jej prikývla, že mi je fajn. Akurát prešiel okolo Draco no zrejme si ma nevšimol. Zasnívane som sa naňho pozerala a opäť som si to ani neuvedomila. „Páči sa ti však?"

„Prečo sa pýtaš?" Myslím, že obidve otázky boli zbytočné.

„Ale len sa zaujímam. A vieš je to na tebe vidieť, to jak na neho pozeráš."

„Ha?" Opýtala som sa jej. Akosi som tomu neporozumela. Áno, nikto mi to nemusí hovoriť, som sprostá, viem.

„No vidím ako zasnene naňho pozeráš. A on tiež není výnimkou. Niekedy tie pohľady vyzerajú, akoby ste cez celú miestnosť kričali po sebe, že 'milujem ťa'." Zasa som sa potom zamyslela. Čo to dievča nevymyslí?

„Ach dievča si v tom až po uši,” skonštatovala. Usmiala som sa na ňu na znak, že má asi pravdu. Ako vždy. Začínala som sa v sebe poriadne strácať. Sama som už nevedela, čo chcem. „Poď sa najesť pomôže ti to."

„Uhm,” Zasa som s na nič iné nezmohla. Akosi som sa zabudla s ľuďmi aj rozprávať.

Prišli sme na raňajky. Plná sieň. Pekne. Nemám moc rada veľa ľudí na jednom mieste. Sadla som si k slizolinskému stolu, kde bola Lucy a prisadla si aj Kiara. Po blízku sedel Draco a mne nedalo, a nepretržite som sa naňho dívala.

„Elya, halooo! Nepozeraj sa naňho tak. Je to divné," povedala mi šeptom Lucy a ja na jej slová som odvrátila zrak a radšej som sa rozprávala. Potom tam prišla tá Rony a začala sa na Draca lepiť. Prebodla som ju pohľadom, no očividne si to ani nevšimla. Snažila som sa to nevnímať a byť úplne normálna. Merlin, ešte pred rokom by mi to bolo úplne jedno. Asi.

Keď som dojedla, tak som odišla ešte do izby. Na posteli som si našla malý balíček. Po ohmataní som usúdila, že to bude kus oblečenia. Ľudia mali asi zapotreby mi posielať stále viac a viac oblečenia. Nevadí, ja si nesťažujem, ja oblečenie milujem. Otvorila som ho a v ňom bola nejaká mikina a kus pergamentu s nápisom: 'Ber to ako oneskorený darček na Vianoce.. Draco.'

Vzala som mikinu a prezrela som si ju. Bola trošku dlhšia, no nie úplne, čierna, s veľkým vreckom v strede a kapucňou. Presne na môj štýl. Usmiala som sa a odložila som ju na posteľ a odišla som na hodinu, lebo som nestíhala.

Sadla som si k Lucy a nevnímala nič. Celý čas som upierala zrak pred seba, kde sedel on s Rony. Lepila sa naňho ako kov na magnet a mňa to strašne štvalo. Nebyť jej, mohlo to byť inak.

Po skončení vyučovania išla Lucy s dajakou kamarátkou dakam, vraj jej to sľúbila. Tak som išla sama po chodbe, ako blúdna ovca, na hodinu transfigurácie, pričom som šla v jednej rovine s Dracom, no aj tak sme boli niekoľko metrov od seba. Šiel vedľa nejakého chalana a bavili sa. Ryšavá mrkva bola niekde vpredu, klebetila s Pansy. Šla som a šla som, až dokým som nezakopla o svoju vlastnú nohu a nezletela som na zem.

Dočerta! Toto vážne sa stane len mne. Ešte som sa nestrápnila dosť, ja sa musím zdrbať pred všetkými a ešte k tomu pred Dracom. Ah skvelé. Tá zem bola náhodou dosť tvrdá a zabolelo to.

„V pohode?” spýtal sa ma niekto a keď som pozrela vyššie, tak tam nebol nik iný než slizolinčan menom Draco Malfoy. Ah, ešte lepšie.

„Jo.” Podal mi ruku, a ja som sa postavila. „Dík,” usmiala som sa. Vsadim sa, že ešte pred rokom, alebo pol rokom by ma vysmial a kašľal na mňa. Zaujímavé. Obzrela som sa a všetci moji spolužiaci boli už niekde vpredu.

„Našla si si darček?” spýtal sa s úsmevom a stále ma držal za ruku.

„Áno, ďakujem. Páčil sa mi,” usmiala som sa a prišla k nemu o niečo bližšie a pohľadom som skákala od jeho očí k jeho peram. To už musí vínsť. Musí! No lenže som sa mýlila.

„Draco, kde toľko si?" neobjavil sa nik iný než Rony-ryšavá krava, ktorú nenávidím viac a viac. Prevalila som očami, odstúpila som od neho a vybrala sa preč. Hoc úplne inou stranou, než som mala v pláne. Kašlem na tu hodinu, poviem, že mi prišlo zle a musela som si ísť ľahnúť.

Nenávidím ju! Nenávidím! Nenávidím! No myslím, že ani ona mňa nemá moc v láske, za čo som rada, lebo by som nezniesla, keby sa snažila, aby sme boli kamarátky. Fuj! Super ďalší prekazený bozk. Ešte koľko ich do riti bude? Ja neviem, či to robí naschvál, alebo čo.

Prišla som na svoju izbu. Lucy tam nebola, pretože mala hodinu, veď predsa, bolo možno jedenásť hodín.

Odhodila som tašku niekde ku stolu a hodila som sa na posteľ. Snáď mi to profesorka zožerie, že mi bolo zle. Také nervy som mala, že to snáď nebolo možné.

Hodila som od henvu vankúš do dverí a do druhého som zvrieskla. Aj tak sa mi neuľavilo, no za pokus to stálo.

Chvíľu som premýšľala nad školou no nakoniec som v myšlienkach zastala u Draca. Ako inak...

Bola som vážne doňho zamilovaná. Ale prečo práve doňho? Ja som si to nevybrala. Ja som to tak nechcela. Ja ani nemám poňatia, ako a kedy sa to stalo. Ale stalo sa a už to asi nebudem môcť zmeniť. Dúfam, že budem môcť, ale nikdy človek nevie.

Nakoniec som si vzala svoj denník, ktorý som tak dlho neotvorila a začala som v ňom listovať a čítať si ho. Keď som ho zavrela, pozrela som sa na hodinky. Bolo skoro pol jednej. Na obed som nešla. Nebola som hladná. A tak som sa oprela o posteľ s denníkom v ruke. Začala som znova premýšľať. Tentokrát už len o ňom. Aké by to bolo keby som bola s ním. A či vôbec ku mne niečo cíti, alebo sa ma snaží len zmanipulovať. Bola to riadna hĺbka mojích citov, pocitov a myšlienok...