†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

15. List

Ďalší deň sme zašli von s Lucy a Kiarou. Cez noc napadal ďalší sneh, takže o zábavu sme mali postarané. Bavili sme sa a rozprávali, niekoľko hodín aj keď vonku mrzlo. Začali sme sa guľovať a ja som toho schytala asi najviac. Takže áno, ja som bola celá morka od snehu. Blbli sme ako malé deti. Pištali sme a smiali sa, že nás snáď bolo počuť na druhý koniec pozemkov. Postavili sme aj snehuliaka, ktorý bol opäť úplne zdeformovaný. To čo malo vyzerať ako guľa, vyzeralo ako kocka, takže to bol taky snehuliak ako som ja múdra. Bola fakt sranda. Konečne som sa odreagovala a nemusela som myslieť na to všetko, čo sa mi honilo hlavou.

Keď sme sa vrátili, celé mokré a ja hlavne, tak sme zavítali rovno na izbu. Tam sme sa rozprávali a ja som sa prezliekla so niečoho suchého a teplého. Dievčatá si robili rôzne outfity z mojej  Lucynej zbierky oblečení a ja som im robila porotcu. A jednoducho sme takto blbli.

Vtedy som na všetko, čo ma ťažilo zabudla. Merlin ďakujem za takéto  úžasné kamarátky. Neviem, čo by som bez nich robila.

O niečo neskôr som otvorila dvere že zájdem pre niečo na jedenie, keďže dievčatá boli hladné a oni boli moc lenivé. Áno ja budem nosič jedla, veď prečo nie. Začnem si za to platiť a hotovo.

No keď som tie dvere otvorila ihneď som ich aj zavrela. Neviem, čo si o mne Kiara s Lucy mysleli, no to mi bolo fuk.

V klubovni bola Rony s Dracom a o niečom si veselo hrkútali. Neviem nevidela som tam úplne. Otvorila som dvere a bez akejkoľvek emócie v tvári som prešla okolo nich a vyšla von.

Keď som sa vrátila tak Rony tam už nebola. Akože nesťažujem si aspoň si ušetrím svoje oči. No Draco, ten tam ležal na mojom obvýklom mieste na sedačke.

Myšlienky typu aký zlatý bol, som radšej potlačila a prešla okolo neho, pričom som sa snažila na neho nepozerať. Bol taký zlatý, keď tak nevinne ležal. Nie zasa má postihli tieto myšlienky, nie, nie, nie, preč choďte. Vošla som dnu do izby, aj s jedlom a ďalej sme sa zabávali.

Nastal čas večere. Sadli sme si k chrablomilskému stolu a mohla som sa ďalej napchávať jedlom. Ah, milujem jedlo! Chcete ma potešiť? Kúpte mi jedlo. Asi to jediné mi pomáhalo. Jedlo rovná sa liek na dušu. Až na detail, že budete tlstý, ale to je len vedľajší účinok.

Po večeri som sa vrátila do izby, síce už sama ale nevadí. Lucy musela ísť do knižnice a Kiara už išla k sebe. Pozrela som sa na posteľ a s radosťou som do nej skočila. Asi minútu som v nej ležala, no potom som sa z nej znova zdvihla a prechádzala sa po izbe jak debil. Áno nudila som sa. A keď sa nudím, nedopadá to vždy najlepšie. A tak som sa rozhodla napísať domov list. Od našej hádky som nenapísala. Takže celý čas za tento rok. Sadla som si za stôl, vzala som si brko a začala písať.

Tak mami, oci, ozývam sa opäť. Áno ja stále žijem. Chcem sa v prvom rade ospravedlniť za to, čo som vám vtedy doma na prázdninách povedala. Nemyslela som to tak. Je mi to ľúto, naozaj, nechcela som byť taká a viem máte právo sa na mňa hnevať, ale chcem aby ste vedeli, že má to mrzí.

Neviem či Samo a Alex vám niečo píšu, keďže nie sme moc v kontakte. Veď viete aké to vzťahy súrodenecké my máme. Ani sa skoro nerozprávame. Veď viete aký sú oni a aká som ja. No každopádne keby ste sa pýtali ako sa mám, tak mám sa skvele. V škole sa mi darí, veď vieme aká som ja šikovná. Učím sa ako mám, papám až moc. Ndeje sa nič o čom by ste museli vedieť. Dúfam že sa máte fajn, lebo ja sa mám fajn. Neviem, čo by som o sebe mala viac písať.

Naozaj sa vám chcem ospravedlniť, ja viem, že som to prehnala vtedy. Je mi to ľúto. Naozaj som nechcela byť taká.

No a hm, napíšte, čo nové a tak. Aj susedské problémy kľudne napíšte. Ja rada také. No ako sa máte vy? Doma všetko v poriadku? Dúfam, že áno. No, dajte vedieť. A naozaj ešte raz prepáčte. Ľúbim vás.

S pozdravom vaša milovaná dcéra Elya🖤

Zavrela som ho do obálky a šla ho poslať domov.

Ľahla som si a pokúšala sa zaspať, no nebolo to také jednoduché. Ako inak mi stále v hlave blúdili rôzne myšlienky a Lucy stále sa nevrátila.. Opäť som nad všetkými vecami až moc premyšľala.. Nebudem klamať, snáď každá jedna myšlienka končila pri Dracovi. Nechcela som na neho myslieť. Nechcela, nemohla ani nič také. Všetko by bolo len horšie ako už je.

Viem nebolo to nič hrozné a sú aj horšie veci ako ublížená štrnásť ročna baba, ale tiež mi to všetko nebolo moc príjemné. Viem hovorila som to stokrát. Bola som do Draca zamilovaná, aj keď som nechcela. Mala som ho viac ako rada, aj keď som nechcela. No ale čo z toho. Bola som blbá a takto to dopadlo. Kebyže som vedela vypnúť city. Žeby som nič nemusela cítiť. Nič by som nemusela cítiť a bolo by mi dobre. No to asi nepôjde.

Viem, že to raz prejde, ale za ten čas s tým budem musieť žiť. Ale nevadí. Potom to prejde a bude to v poriadku. A o niekoľko dní si ani nespomeniem, že sa niečo takéto stalo... Ach zase klamem samu seba. Viem, že to tak nebude, ale dáva mi to malú nádej preniesť sa cez to. Ah, to znie detinsky.

Jednoducho nechcem sa s tým zapodievať. Čo sa stalo sa stalo a už to nezmením. Takže sa s tým nebudem trápiť, pretože mi to môže byť jedno, pretože nič medzi nami nebolo. Očividne.

Tieto vianočné prázdniny vymažem z existencie a budeme robiť, že k tomu nikdy nedošlo. Že k ničomu nidky nedošlo. To bude podľa mňa najlepšie. Aj keď to nebude najľahšie, pretože um, niečo k nemu jednoducho cítim. A viem aj to, že je to celkom silné.

Nikdy som nemala súhlasiť zo žiadnym plesom a nikdy som s ním nemala hovoriť ako s hocikým iným. Keby som to neurobila, nikdy by sa to nemuselo stať.... Bola som jednoducho nehorázne sprostá, a ešte sprostejšou som, pretože aj tak by som chcela, aby medzi nami niečo bolo. Niečo pekné, niečo silné, čo sa nebude dať rozdeliť, niečo, čo nás spojí v jedno.

Ale to sa nestane, pretože mala som možnosť vidieť, že ku mne nič necíti, aj keď nie stále to tak vyzeralo. No ale prianie to bolo pekné. Očividne nesplnitelné, ale pekné...