Tam, kde sa čierna mieša s bielou...

Kapitola 34

Pivnicou sa rozliehalo Havierovo kutanie. Bol zalezený tak, ako vždy a znova kadečo opravoval. Henrieta sa zakrádla pivničnými priestormi, ako myš v kuchyni. Ťažko sa jej orientovalo. Chodba bola šerá, slabo osvetlená a v iných miestnostiach, než kde nebol Havierov brloh, sa svetlo snáď nikdy nezjavilo.

Dôvodov prečo sa tam vybrala mala naporúdzi hneď niekoľko. Spoznať celé územie nepriateľa, poznať jeho zdroje, nájsť uväznenú Izabelu a najmä zistiť, či sa tu niekde nenachádza tajný východ zo zámku.

Svetlo si so sebou nezobrala. Nechcela ním upútať Havierovu pozornosť tak rýchlo. Ale čo z toho, keď o nej od samého začiatku vedel. Už sa s tým síce ako-tak zmierila, ale nepotrebovala ho zbytočne viac upozorňovať.

Nedá sa povedať, že to neočakávala, no aj tak ostala sklamaná, keď nikde nič podozrivé nenašla. V jednej z miestností bolo samé náčinie do záhrady, v druhej nepoužívaný nábytok, inde nejaké zásoby jedla ako zelenina, obilniny, múka či ovocie. Zo všetkého trocha. V najväčšej z miestností ležala hŕba predmetov, ktoré pravdepodobne čakajú na to, kým ich Havier opraví. Miestností tam bolo, samozrejme, omnoho viac. Kto by však hovoril o tých, v ktorých nič nie je. Ani Henrieta nie.

Zvesila plecia a rozhodla sa svoju expedíciu ukončiť a vyjsť na svetlo božie.

"Aká bola prehliadka?" opýtal sa jej Havier spod schodov.

Henrieta zostúpila o schod nižšie a odsekla: "Zaujímavá." a odišla. Havier sa uchechtol a vrátil sa k práci.

Tresla dverami od svojej izby. A buchla si do nich. "Izabela!" skríkla možno od jedu, možno zo zúfalstva. A možno pre obe príčiny. Nešťastne si vzdychla a prešla k posteli. Hodila sa na ňu a rozpažila ruky. Chvíľu len tak bezradne zízala do stropu. "Izabela no tak. Kde si? Kde si? Mám o teba strach." Sklopila zrak a ďalej si mrmlala: "Ja som vedela, že je to akési čudné. Aj ona sa správala zvláštne. A vtedy keď sme sa stretli... Akoby mi niečo nesmela prezradiť. Dokonca predo mnou mala tajnosti! Vždy sme si vraveli všetko... Nie... Nie. Zakázali jej hovoriť a uniesli ju! Tempestat ju uniesol! Museli sa jej vyhrážať, keď tak zatĺkala a vykrúcala sa a zahovárala. A čo to tam s ním robila? Prečo s hentým dedom chodila tak často do mesta? Zmizli a vrátil sa len ten starý plesnivý ded! Ha!" zatvárila sa akoby prišla na niečo podstatné, "A Tempestat si ju sám v ten večer zavolal... Už vtedy to muselo začať. Hej. Ani mi nepovedala, čo po nej vtedy chcel. Na môj veru... On ju uniesol! Chce jej ublížiť!" prudko sa posadila a prestrašene hľadela pred seba. "Vedela som, že sem nemáme chodiť. Teraz musím zistiť, kde je!"

Belasá Luna sa v príjemnom rozpoložení váľal na posteli v jednom postaršom hostinci. Do jeho izbietky na poschodí doliehal prenikavý piskot a výskot žien a smiech rozjarených chlapov opantaných tmavým pivom. 

Nachádzal sa v okrajovej časti Imbrem Aureum, snáď v tej najviac zavšivavenej diere. V tejto malej štvrti prebývala chudoba, ako to už na samotnom konci krásy býva. Zločinu a ilegálnym praktikám sa tu darilo. A keďže susedná mestská časť bola prevažne obývaná upírmi, stráž sem zo strachu z nich prestala tak často chodiť. Za následok to malo zvýšenie celkovej kriminality a nelegálne nevestince tu povyrastali ako huby po daždi. Ale paradoxne preto sa tu Belasá Luna ubytoval. Kde nie je stráž, tam nie sú ani lovci lovcov. Dokonca ten podnik, v ktorom sa rozhodol zakotviť, vlastnil jeden lovec upírov. Dnes už veterán, ktorý dá "svojim" prespávať zadarmo. Tak ako Belasej Lune. V okolí Imbrem Aureum Belasú Lunu ako lovca nik nepozná. Keď do štvrte prišiel, nebol ničím podozrivý. To postavilo základy tajnému loveckému dúpäťu.

"Hej! Vstávaj! Chcel si zobudiť! Ty belasý či aký si." vošiel mu do izby majiteľ hostinca. Bol to už starší, ale aj tak stále robustný a mocný chlap. Pohodlne sa opieral o zárubňu a s pobavením sledoval svojho zákazníka.

"Belasá Luna ma volajú." zamrmlal ustato a prevalil sa. Chlap za sebou zatvoril dvere a prešiel bližšie k nemu. 

"Čo si myslíš? Že ťa budem volať tvojím loveckým menom? Takto ťa hneď odhalia, ak tu je niekto, kto o tebe už počul. A mňa tiež. Ako ťa mám volať?"

"Mňa? Hmm. Vymysli mi meno. Nie som tvorivý typ." odvrkol zaľahnutým hlasom. Ešte by rád spal. Pritiahol si perinu viac k ušiam.

Chlap sa zasmial. "Belasá Luna sa ti zdá nenápadité? Je to tá najpodivnejšia lovecká prezývka, akú som kedy počul." smial sa ešte viac. "K tomu ešte," musel sa pre smiech nadýchnuť, "v ženskom rode! Sťa by som o nejakej princezničke rozprával! Všetci si vyberajú dačo mužnejšie!" prekrížil si ruky na prsiach. Ale ešte pred tým si musel zotrieť slzu, ktorá sa mu vďaka smiechu vkradla do oka. 

Belasá Luna vedel, že už si viac nepospí. Ponaťahoval sa a pomaly sa vytiahol do sedu. Na hlave mal z vlasov vytvorené hniezdo, ako sa tak musel v noci prevaľovať. "Ja som svoju prezývku dostal od ľudí. Prijal som ju. Belasá preto, lebo mám veľmi svetlé oči a Luna preto, lebo som sa prvý raz objavil, keď bol najvyšší mesiac na oblohe. Musím sa nad tým vždy pousmiať. Moja prezývka dokonca korešponduje s mojím ozajstným menom. Ani o tom nevedia." Zívol si. Ako sa tak dvíhal, prehrabol si svoje husté vlasy prstami.

"A ako sa teda voláš?"

"Poviem ti iba krstné meno. Vieš ako to chodí."

"Priezvisko si pokojne vezmi do hrobu." mávol nad ním rukou. Belasá Luna sa usmial.

"Belo. Alebo Beloslav." mykol plecom a prešiel si k miske s vodou. Naklonil sa nad ňu a opláchol si tvár.

"Belo." zopakoval a pokyvkal uznanlivo hlavou. "Naozaj sa trafili. Si si skutočne istý, že ťa nepoznajú?"

"Žiaľ, to nikdy." priznal si Belo.

"No. No. Chlapče." pritakal mu a nechal ho samého.

Netrvalo dlho a Belasá Luna už prechádzal mestom. Obzeral si domy, stánky, predovšetkým tie s jedlom a peknými trhovníčkami. Všímal si ľudí. Sklonil sa Rolandovi k uchu. "Vieš, kde by sme ho mohli nájsť?" chvíľu ostal ticho a dokončil: "Ja tiež nie." obzeral sa, akoby niečo hľadal. Nápad či myšlienku. "Ale najprv si skúsime zarobiť na jedlo. Spojíme to s užitočným. Poď." potiahol ho za uzdu.

Vošiel do dvora prvého honosného paláca. Zamieril rovno k stajniam a pýtal si prácu. Chcel iba vypomôcť na jeden deň výmenou za trochu jedla. Asi sa pýtate, prečo stajne. Jednako mal kde schovať Rolanda a tá druhá, dôležitejšia vec, dokáže tak vyčmuchať Tempestata. Áno. Kde sú kone, tam sú koče. Veľa šľachticov a bohatých snobov má svoj vlastný aj s rodovým erbom. Tobôž všetci upíri. Tempestat nebol výnimkou z pravidla. Jeho koč už videl v Stratenej. Už mu zostávalo iba dúfať, že ho Havier kamsi nezahrabal.

Toto bola iba prvá stajňa z desiatok ďalších. A tak sa nemohol čudovať, že koč nenašiel. Vypytoval sa počas dňa na všetko možné a vyzistil vcelku užitočnú informáciu. Jeden koniar, ktorý spravuje viacero stajní v meste, mu povedal, ktoré zámky a sídla zvykli bývať obývané iba upírmi a ktoré iba ľuďmi. Kedysi to tak bolo striktne dané. Len ho upozornil na to, že v posledných rokoch sa toto pravidlo prestalo dodržiavať. A pozvoľna prestáva platiť.