Bojovný

23°

Na obed by ma asi nič nezobudilo, ak by mi nešlo roztrieskať hlavu. Včera som to neskutočne prehnal. Aj keď to bol môj cieľ.

Otvoriť oči a vidieť vedľa seba Stelu, tiež nebol úplne potešujúci pohľad. Ale nadávať môžem akurát tak sebe. Vedel som, že sa s ňou vyspím, hneď ako so mnou začala piť. Uznávam, že v tom bola skôr moja potreba, ako nejaká túžba voči nej. Hoci to je naozaj pekná žena.

,, Ako si sa vyspal? " široko sa na mňa usmievala, asi bola hore už nejakú dobu, a pobozkala ma. Som to ja ale hlupák! Nikdy som v tejto posteli skončiť nemal. Hlavne kvôli tomu, že pracujeme na rovnakom mieste.

,, Dobre a ty?" snažil som sa zachovať pokoj a byť milý. Aspoň to si odo mňa zaslúžila.

,, Veľmi si ma spať nenechal. Nesťažujem sa. " zasmiala sa a bozkami začala prechádzať od mojej čeľuste cez hruď až na brucho a chcela ísť nižšie. To som ju zastavil. Triezvy mám trochu viac rozumu.

Chytil som ju za pažu a vytiahol na svoju úroveň.

,, Prepáč, ale budem musieť ísť." pošepol som jej do pier.

,, Som si istá, že na jednu rýchlovku si čas nájdeš." začala ma bozkávať a použila prostriedky, ktorými by dostala každého chlapa. Moja voľa nebola tak silná, aby som ju odmietol. Musel by som byť z kameňa.

Po tom, čo sme obaja predýchali nedávny zážitok z dnešného rána a tiež noci, bez slova som sa postavil na nohy. Musím zmiznúť!

,,Kam ideš?" opýtala sa ma a ja som si uvedomil, že sa nemôžem správať ako idiot a musím byť zodpovedný za svoje činy. A zároveň jej neublížiť.

,, Musím ísť odniesť Ruby tie doklady. Včera ma o to niekto prosil." zasmial som sa, pretože som si nedokázal v tom momente spomenúť kto. Alkohol je mojím nepriateľom, rovnako ako zlosť. Dokážu ma ovládať viac, než som si myslel.

,,Ruby?" zareagovala zamračene. ,,Máš s ňou niečo?" 

,,S ňou? Ale prosím ťa! V koho byte sa práve nachádzam?" opýtal som sa s milým úsmevom, aby som ju upokojil. Možno by som to mohol so Stelou skúsiť. Sex bol dobrý a je milá. Hoci sám neviem, či chcem skočiť bezhlavo do ďalšieho vzťahu. Nebolo by to rozumné. Nie!

,,Ruby je moja kamarátka. Nemám s ňou nič. "

,,To rada počujem. Prídeš ešte niekedy?" opýtala sa príliš milo. 

,,Uvidíme sa v hale." odpovedal som jej neurčito, pobozkal ju a odišiel z bytu. Bol som rád, že ma nezastavovala.

Prechádzajúc schodmi som si volal taxík. Ak by som vonku nezbadal názov ulice, ani by som nevedel kde sa nachádzam. Neviem ako ma sem dokázala dostať takého najebaného.

V hlave som premýšľal kam mám ísť skôr. Doma si dám poriadnu sprchu a potom pôjdem k Ruby.

Ako som povedal, tak som aj urobil. Ľadová sprcha, telefonát s Brunom či som v poriadku, výmena oblečenia, ošetrenie rán z boja a mohol som vyraziť.

Opäť som sa presúval taxíkom, keďže moje každovíkendové alkoholové seansy nechceli skončiť. Očividne som sa začal baviť s nesprávnymi ľuďmi... Alebo správnymi?

O hodinu a pol, bolo šesť hodín kým som sa niekam dostal, som zvonil na byte Ruby. To som však ani náhodou nečakal, čo za dverami uvidím.

Vždy upravená Ruby, ktorá sa o svoj vzhľad naozaj starala, tu predo mnou stála s dekou prehodenou cez ramená, v oblečení zo včera, naozaj bledá a so servítkami v ruke. Vyzerala mizerne.

,,Wau! Toto som nečakal. Si okey?" starostlivo som si ju premeral.

,,Vyzerám tak?" zavrčala na mňa asi nepríjemnejšie než chcela, pretože sa mi začala hneď ospravedlňovať.

,,Prepáč, je mi napiču. Niečo na mňa lezie. " oprela sa hlavou o dvere a premerala si ma. Sama seba sa asi pýtala, čo robím pred jej bytom.

,,Je tu aspoň Tánia, aby sa o teba postarala? " opýtal som sa jej.

,,Som veľké dievča, Alex. Dokážem sa o seba postarať. Nevieš si predstaviť, koľkokrát v živote som to už musela urobiť. Tania išla za rodičmi a vráti sa až zajtra. Ale ja stále nechápem, čo tu robíš."

,,Bill ma včera zastavil, že si si tam zabudla sveter s dokladmi a budú ti určite chýbať, aj keď na teba teraz pozerám, tak sa asi mýlil." pousmial som sa a podal jej sveter.

,,Ďakujem veľmi pekne. Ani som si neuvedomila, že ich nemám." unavene sa pousmiala a mne to nedalo.

,,Máš horúčku?" opýtal som sa jej a skôr než mi odpovedala, moja dlaň vystrelila k jej čelu. Asi mám nejaký oteckovský komplex z detí. Staral som sa o ne mnohokrát.

,,Celá horíš. Nechaj ma ti aspoň urobiť čaj. Vyzeráš veľmi slabo." prehovoril som a skôr než stihla zaprotestovať a vyhodiť ma, vošiel som do bytu a vyzul sa.

,,Alex, nezomieram, som len chorá. Vyspím sa z toho a budem v pohode." prehovorila a pritiahla si k telu deku, ktorú mala ovinutú okolo seba. 

,,Ale ja ťa nebudem mať na svedomí! Urobím ti čaj a sľubujem, že odídem hneď ako si budem istý, že si okey, dobre?" povedal som jej a ona si len povzdychla. Pochopila, že nemá na výber.

,,Dobre,  jeden čaj ma nezabije." povedala, nechala ma tam a vošla pravdepodobne do svojej izby.

Nikdy v živote som tu nebol, ale nájsť kuchyňu nebol problém. Boli tu len štyri dvere, do jedných vošla Ruby, za druhými bude izba Tanie a tretie musia byť do kuchyne. Za poslednými bude určite obývačka.

Byt bol pekný, uložený, ale kuchyňa zívala prázdnotou. Očividne sa tu veľmi nevarilo. Dal som zovrieť vodu a našiel krabicu preplnenú rôznymi druhmi čajov. Niektorá z nich musí byť milovníčkou čajov.

,,Aký čaj chceš?" prešiel som do jej izby a takmer som ju pod tou hromadou paplónov neuvidel. 

,,Jahodový, prosím." šepla roztrasene a ja som ju prikryl dekou zo sedačky pri dverách, kedže sa úplne celá triasla od zimy a horúčky.

,, Kde máte teplomer?" 

,, V obývačke, prvá zásuvka." povedala stroho a ja som jej opäť chytil čelo. Mal som pocit, že je horúcejšia ako predtým.

Otočil som sa rýchlo na päte. V kuchyni som dal zaliaty čaj spolu s medom a citrónom na tácku a zastavil som sa v obývačke po teplomer. Našiel som ho ľahko.

Tácku som položil na nočný stolík a podal jej teplomer. Bez slova si ho dala do úst. To, že ani neprotestovala, ani sa so mnou nedoťahovala, mi hovorilo, že je na tom dosť zle.

Sadol som si na stoličku pri jej posteli a ustarostene ju pozoroval. Možno to je preto, že som chlap, ale nemám rád, keď sú ľudia mojom okolí chorí. 

,,Prežijem to, Alex." usmiala sa na mňa, keď mi podávala teplomer.

Keď som zbadal tú hodnotu na teplomeri, skoro ma porazilo. 38,2.

,,38,2. Teraz ani nedúfaj, že ťa nechám samú. Donesiem ti studený obklad. Tú teplotu musíme zraziť." prehovoril som smrteľne vážne.

,,Rozkaz, doktor! " zasmiala sa jemne a škaredo zakašlala. 

,,Teraz vážne. Ďakujem, Alex." šepla vďačne, stále sa trasúc. Len som prikývol a išiel jej zohnať ten studený obklad. Toto bude dlhá noc.