Stay With Me

28.Chapter♦Oni sa hádajú?

Ocitla som sa v jeho objatí a ani som nemala šancu sa odtiahnuť, či prostestovať. Jeho veľká paža obopla moje telo a stískal ma k sebe, pričom som jeho dych cítila na svojom ramene, keď sa jeho ústa pritlačili naň, vdychujúc tak všetok vzduch do mojej pokožky. Vzduch okolo mňa sa mi zdal tak nedostupiteľný, že som nedokázala zachytiť ani jeden nádych do mojich pľúc. Všetko, čo som v tejto chvíli vnímala, bola jeho vôňa, jeho paža, ktorou ma tak pevne držal. Teplo z jeho tela ma hrialo, nútiac ma sa k nemu túliť ešte viac.

"Tak velmi to bolí." vzlykla som som mu do hrude. Jeho ruky sa odo mňa odtiahli, nechavajúc ma zmätene sa na neho dívať.

"Poď." natiahol ku mne ruku. Neisto som chytila jeho ruku a nechala sa viezť do záhrady, kde sa posadil na stoličku s vankúšmi a pritiahol si ma k nemu. Stála som medzi jeho nohami a s uslzenými očami som sa na neho dívala.

"Prečo si ma sem priviedol?" spýtala som sa ho nechápavo a smrkla.

"Lebo potrebuješ čerstvý vzduch. Si celá bledá." povedal jednoducho.

Sklopila som zrak s zemi a naďalej nechala slzy stekať po mojej tvári. Úplne som zabudla na to, čo som chcela, a prijala jeho prítomnosť. Chcela som byť k nemu odmeraná, nejaviť k nemu žiadne city, byť chladná a nepovoliť mu, aby sa so mnou zase zahrával. Ale naozaj som ho teraz potrebovala, aj keď sme sa len včera rozišli.

"Môžeme sa teraz porozprávať o nás?" spýtal sa ma opatrne, s obavami hlase. Jeho palec prechádzaj po chrbte mojej ruky. Ani som si nevšimla, že ma stále drží za ruku.

"Nechcem sa rozprávať. Nedokážem to." povedala som pomedzi zaťaté zuby, odťahujúc moju ruku od neho a urobila som krok vzad. Bolo mi jedno, že vyzerám určite ako decko kvôli môjmu neznesiteľnému plaču, no tá bolesť sa vo mne delila s hnevom.

"Už sa nechcem len stále rozprávať. Ja už nevládzem! Vieš, ako mi teraz skurvene je? Cítim sa tak hrozne, že to neviem ani popísať. Včera bol jeden z mojich najhorších dní po pol roku, čo som sa držala a snažila sa nemysieť, že som sama. Dnes mi je ešte horšie a ja ťa ani nemôžem objať, pretože sa mi hnusíš!" zakričala som celá nahnevaná, pričom som surovo zaťahala za vlasy, ktoré som dnes mala perfektne upravené do hladkého copu. Nemohla som zastaviť stekajúce slzy a cítila som, že každu chvíľu omdliem.

"Charlotte ..." povedal tichým hlasom.

"Nie! Žiadna Charlotte! Už nie! Ty sa chceš rozprávať a ja chcem svojich rodičov. Chcem, aby sa mi môj brat viac venoval. Chcem, aby bola Avalon v poriadku a netajila predo mnou už nič. Chcem byť zase to šťastné dievča, ktoré sa vždy usmievalo. Chcem vrátiť čas a zabrániť mojim rodičom, aby nasadli do toho lietadla!" každým slovom som plakala viac a viac, pričom som rukami rozhadzovala a kráčala sem a tam. Postupne sa môj hlas tíšil a ja som spadla na kolená. Tak veľmi to bolelo. Nedokázala som sa nadýchnuť. Myslela som si, že ihneď omdliem. Stolička zavrzgala a ja som zdvihla hlavu. Harry prikráčal ku mne, kľačiac pri mne a opatrne ku mne načiahol ruku. Opatrne ma pohladil po oboch kolenách a nespúšťal zo mňa zrak. Dívala som sa mu do očí a triasla som sa, ako keby bolo vonku niekoľko stupňou pod nulou.

"Mrzí ma to." zašepkal. Neprestala som sa mu dívať do očí. Stále som hľadela do jeho zelenej krajiny všetkych odtieňov zelenej. Mala som nesmiernu chuť objať ho a plakať v jeho náručí. Lenže ten obraz jeho o Belly zo včerajška mi bodal srdce. Postavila som sa na nohy a pomaly kráčala dnu. Nechala som ho tam tak, ako aj včera večer. Moje nohy ma niesli až ku schodom, kým sa moje telo samovoľne nezastavilo a ja som ostala sedieť na schodoch. Počula som za sebou kroky, no neobrátila som sa. Rukou som sa chytila zábradlia a položila si na ňu hlavu, nechala som slzy stekať z mojich očí.