†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

25. Rozhovor

„Draco... musíme sa porozprávať. Osamote," zdôraznila som posledne slovo a postavila sa, pričom som si vymenila ustrachaný pohľad s Lucy. Vzala som Dracovu ruku a odviedla som ho do mojej izby, kde nikto nebol, tak aby bolo súkromie. Samozrejme to by nebol on keby si neodpustil nejakú tú blbú poznámku.

„Snáď sa so mnou nechceš rozísť, " Povedal to potichu s úškrnom, no tak, aby to počuli Lucy s Blaisom a aj ja. No neviem, neviem, či sa po tom čo mu poviem nerozíde on so mnou. Odviedla som ho do izby a zavrela som za nami dvere.

„Sadni si radšej." Poslúchol a sadol si na moju posteľ. Objal ma a chvíľu som uvažovala nad správnymi slovami. Nechcela som to len tak povedať. Odtiahla som sa a chytila ho za ruku.

„Draco... ja.... Ja som dozvedela pár vecí, o ktorých by si mal vedieť. Len no není to také ľahké ti to povedať," povedala som a asi ho to zaujalo, keďže vyzeral, že začína počúvať.

„Všetko sa to začalo na moje narodky vo Francúzsku. Prvé začali naozaj dobre. Ten list od teba má veľmi potešil. Potom moja matka mi navrhla, že pôjdeme spolu nakupovať. Vážne to bolo fajn. Nakúpili sme niekoľko tašiek a nechala som si urobiť tieto vlasy a potom sme zašli do jedného obchodu. Matka sa išla pozrieť na horné poschodie a ja som ostala dole sa obzerať. Potom prišla predavačka a niečo sa ma opýtala."

Nachvíľu som sa zastavila. Zaleskli sa mi slzy v očiach, no nedovolila som ich pustiť von. Pritúlil si ma bližšie k sebe a ja som pokračovala.

„Tá predavačka mi povedala, že sa na ňu podobám. Ja som sa jej pýtala, že na koho. Ona mi odpovedala na Elizabeth. Vraj je to moja mama, a že ostala tehotná s nejakým týpkom. Mala vtedy sedemnásť, či koľko a ten vraj otec sa o to nezaujímal. Vraj ju odkopol, keď mu povedala, že je tehotná. Moja biologická mama ma nezvládla a dala ma nejakej rodine pred dvere. Čiže tej čo som považovala ešte do nedávna za svoju vlastnú, inak povedané, som adoptovaná... No a ešte mi povedala, že sa zrútila a o rok alebo dva ju našli mŕtvu..” dopovedala som posledné slová a nakoniec sa mi skotúľali slzy po tvári. Nikdy pred tým ma nevidel plakať, pretože na to som si dávala pozor. Utrel mi ich a dal pusu do vlasov. Snažila som sa ďalšie slzy nepustiť von a vyzerať normálne, no horko ťažko som sa dokázala ovládať.

„No a um, to nie je všetko," Povedala som s roztraseným hlasom.

„Ak nechceš nemusíš pokračovať.."

„Nie, nie musíš to vedieť." Vytisla som zo seba a pokračovala.

„No moja biologická mama bola no um.. No.. mukel. Študovala eko-dačo a ten typek-vraj môj otec tiež. Takže to sa dostávam k tomu, že to znamená, že.... no.. Um. Moju rodičia boli mukli... Táže hm. Už asi vieš..." dopovedala som a ďalšia slza sa skotúľala po brade.

Chvíľu mu to asi trvalo, kým mu to doplo. Pustila som jeho ruky a pozerala som na neho, čo mi na to odpovie. No podľa výrazu súdim, že asi nič milé...

„Takže mi chceš, že JA chodím s humusáčkou?" Dobre, toto zabolelo. Pomaly som prikývla a snažila sa zastaviť tie slzy, čo sa mi aspoň trochu podarilo.

„Draco.." Chitila som ho za ruku, no on ju vytrhol zo zovretia.

„Nedotykaj sa ma! A nechaj ma láskavo na pokoji.. A ak čakáš, že budem naďalej s nejakou humusáčkou tak na to zabudni." Aha, takže za to, že moji rodičia boli mukli sa teraz zmení celý jeho pohľad na mňa? Ako vážne? Naozaj, toto ma totálne naštvalo a zlomilo.

„Si zabudol, čo si mi na konci roka sľúbil?! Že ma nikdy neopustíš! Ale veď, čo, to boli len prázdne slová, ktoré nič neznamenali, že? To len tak, aby som držala hubu, že?! A to že teraz nemám čistú krv, tak to robí zo mňa, nejakého bezdomovca, alebo čo?!" neovládla som sa a zvýšila som hlas, takže budem rada, ak to nebolo počuť na druhú stranu klubovne. „Že ja ti vôbec verila...” dodala som potichu, viac-menej pre seba, no bola som si istá že to počul.

„Nie nezabudol, ale to som vtedy nevedel, že chodím s nejakou humusáčkou!" Bum, ďalšia slza sa skotúľala dole. A za ňou ďalšia a ďalšia. Chvíľku som musela vstrebať, tie kruté slová, ktoré vychádzaki z jeho úst.

„VYPADNI!” zvrieskla som, no nebol to úplne naštvaný hlas. Lomcovala ním aj časť smútku.

„Oh, s veľkou radosťou!” zavrčal, vzal sa s bez akéhokoľvek pohľadu na mňa odišiel s treskotom dverí.

Naozaj, bolo to iné, keď som sa humusáčkou nazvala ja, ako keď mi to výkričí rovno do tváre niekto, koho som milovala.

Možno po dvoch minútach, čo odišiel a ja tam stála a pozerala na tie dvere tam vtrhla Lucy.

„Povedala si mu to?" spýtala sa opatrne, prikývla som a zvalila sa jej do náručia. Totálne som sa zložila na jej ramene.

Očividne sa stalo to, čoho som sa najviac obávala. Že ma odkopne len kôli pôvodu, na ktorom absolútne nezáleží.

Ešte k tomu zajtra už je škola. Nemôžem ani prespať celý deň a dať sa dokopy. Prvá je dvojhodinovka elixírov so Snapom. Potom máme obranu s tou Umbridčkou a potom dejiny. Aspoň tam si pospím. No a ďalej si už nepamätám čo máme.

Obliekla som sa do pyžamy a ľahla si spať. Bolo mi už úplne jedno, že je skoro a Lucy by sa aj rada porozprávala no ja som potrebovala byť sama.

Otočila som sa od Lucy na stranu a začala premýšľať. Ona tam ešte niečo šramktila no potom prestala. Asi videla, že potrebujem byť sama. Alebo potrebujem čas. Pár sĺz mi stieklo po líci a asi po dvoch hodínach plakania som zaspala.

No nebola by to noc, keby sa mi do snov nepriplietol on. Človek, ktorého nemôžem pustiť z hlavy. A očividne ho ani tak skoro z hlavy nepustím. Merlin, prečo som stále ja taká sprostá a naivná? To sa nemôžem poučiť? Opäť som zaspala s nádejou, že tento deň bol len sen a ešte sa nestal, hoc som si dobre uvedomovala, čo sa stalo.