Best Bitches

Mrchy sú proste mrchy

Vanessa poprvý krát  blicovala, ked mala 13. Nešla fajčit, ako to robievali jej spolužiačky. Vanessa sa šla prejsť.

Do parku.

Prechádzala sa tam niekoľko hodin. Vôbec to nebol zámer, no napriek tomu upútala pozornosť viacerích skupiniek chlapcov. Vyzerala jemne, no obraniť sa vedela.

Slová su lepšia zbraň, ako fyzická zdatnosť, a tým sa Vanessa vždy riadila.

Napokon, ked sa zbavila dotieraích chlapcov s vyholeními hlavami, sadla si na lavičku.

A.... sedela.

V hlave sa jej premietalo milíon vecí, ktore by chcela vyskúšať. Napríklad, sa opiť tak, ze by skončila v nemocnici, alebo si vyholit krasne vlasy, a hodit ich niekomu do postele, potom si nahu pokoznu na hlave nafarbit na ruzovo.... vela veci jej uz zislo na um... a vobec to nebolo tak, ze by sa neodvazila nieco z toho realne urobit.... proste nechcela. Hoci urobila veľa zlých vecí, nikto o nichnevedeľ. A tak to malo aj zostať...

Milovala svoju pretvarku. Milovala ako ju ludia beru.

Jedno jej JA bolo skutočne dokonalou podobizňou skvelého slušného dievčatka. Dneska sa však rozhodla masku zahodiť.

Bála sa toho, čo stretne dnes, ked pôjde na Chealstreet. Nemohla tam prísť, ako malé dievčatko. Musela nahodiť svoje drsné JA.  Poprvý krát v živote nechcela byť milou Vanessou Noellovou.

Bude tam predsa sama. Nik ju neuvidí. Môže byť teda akou chce. Niekto ju tam bude čakat. A ten niekto vie o Jamesovi. Vie všetko. Neni čo predstierať, čo skrývať, čo hrať.

Obliekla si čiernu látkovú kombinézu. Bola niečo ako volné čierne tielko s hlbokým V-éčkovím výstrihom, s čienymi nepriliehavimi legíno-teplákmi stiahnutími pri kotníkoch. Tieto dva obyčajné kusy oblečenia boli zošité tesne pod rebrami, a vyniklo niečo úžastné. Na krk si Vanessa zavesila niekolko strieborných, dlhých náhrdelníkov s rôznimy príveskami a cingrliatkami. Obula si čierne lodičky, nezvyčajne vysoké, so striebornými vybíjaními ozdobami. 

Vyzerala takmer nebezpečne.

Obliekla si na to kabátik, aby jej nebola zima, a na tvár naniesla výrazný make-up. Brat este spal, rodičia už boli v práci. Nič nepredstavovalo prekážku.

Rozhodla sa, že pred odchodom vyhľadá miesto, kam sa chystá. Google maps boli spolahlivým zdrojom. Naťukala adressu do hladáčika, a zistila, ze na hladaná ulica vyzerá asi takto:  neveľke kruhové námestíčko, a okolo neho súvisle postavené vysoké úzke domy. Všetky vyzerali byť rekonštruované, hoci sa tam našli aj výnimky. Ani google nieje dokonaly, pretože Vanessa nevidela ci tie domy služia ako obytné alebo predstavujú malú nákupnú štvrť. Vanesa v tej časti Phoenixu ešte nikdy nebola.

Vyrazila teda na Chearlstreet. Keď dorazila, miestou určenia, vyzeral byť mŕvym. Zaparkovala takmer okamžite. Obsadených parkovacích miest bolo veľmi málo, čo Vanessu potešilo, zároveň aj zarazilo. Podľa mapy na papieri, ktory si vytlačila, sa dom označený slovom ,,ciel" nachádzal pár metrov od nej.

Pozrela naň.

Bol to hotel.

Budova polorozpadnutá, názov hotela sa majitelia ani neunúvali zjaviť. Hoci, možno sa hotel volal jednoducho ,,Hotel".

Keď vošla dnu, suterén páchol starobou, hnilobou. Stažka prehltla. Podišla k recepcii a zbadala za ňou stáť starého pána.

Vyzeral veľmi nesympaticky. Ovisnutá koža pod úzkymi očami, výrazné vrásky okolo neustále trasúcich sa úst,.... Vlasy (presnejšie povdané zväzky po tri biele chlpy) mal pomerne všetky vypadané.

Vanessa s nechuťou pozdravila. Tentoraz žiaden milý úsmev. Nehodlala NIČ predstierať.

,,Želáte si ?" povedal energicky starec.

Potom sa Vanesse lepšie prizrel. ,,Á...to ste vy. Slečna Noelová," zo šuflíku vytiahol klúč s veľkým dreveným príveskom, na ktorom stálo napísané číslo izby, ,,dúfam že sa Vám izba bude páčiť. Keď ste sem včera volali, čakal som, že prídete včas. Myslím, ze sme sa dohodli na 10:30, no nevadí, však, napokon prišli skôr len o pár minut."

Vanesse ten klúč takmer z ruky vypadol.

Ona.Nikomu.Nevolala.

Nikdy.o.tomto.mieste.ani.nepčula.

Čo.to.má.znamenať.?

Vanessa sa so zvrašteným čelom rozhodla ignorovat svoje myšlienky a pocity. Musela sa ísť pozrieť na svoju izbu. Možno tam niečo nájde....Dalšie USB... Zmaravela. Musi sa tam ist. Ak existuje viac kópií toho videa, musi zničiť všetky.

Vybehla po vŕzgajúcich schodoch. Dvojposchodový hotel predstavali dve úzke chodby. Na každej strane chodby boli dve a dve izby oproti sebe. Chodba bola zakončená veľkou bielou stenou. Vysel na nej obraz divnej osoby. Tá žena mala na tvári žiarivý úsmev, no jej oči akoby vypadnúť išli od žiaľu. Vanessa na ňu hodnú chvílu hladeľa, ale keď ju premkol pocit, že ju jej oči pozorujú, pobrala sa preč. Druhé poschodie bolo vernou kópiou toho prvého. Vanessa hľadala izbu 9. Nenašla ju. Prvé poschodie malo štyri izby, druhé dalšie štyri. Dokopy mal hotel len osem izieb. 

Osem izieb. Deväť kľúčov.

Vanesse sa to nezdalo. Niečo tam nesedelo.

Zbehla po schodoch dolu, na prízemie, rozhodnutá zistiť, k akým dverám klúč, ktorý dostala patri. 

Ked zišla na prízemie, náhlivo kráčala po chodbe. Zabočila zaroh, smerom k recepcii. ,,Prosím Vás, kde je...." Otázka však zostala vysieť vo vzduchu. Recepčny totiž zmizol.

,,Fuck," pomyslela si Vanessa.

Zostala bezradne stáť, ruky jej klesy k dokonalým bokom.

Začala si kúsať spodnú peru. Tak to robila vždy, keď mala nápad. Občas sa nedokázala zastaviť, až kým nepocítila kovovú pachuť v ústach - krv. Tento raz však jej dychtivosť zuby stiahla za oponu, a Vanessa začala konať.

Teória bola hotová. Stačilo už len vykonať tú praktickú časť. Vliezla za recepčny pult, a zapla obrazovku na starom počítači.

Z kabelky vytiahla malú taštičku. 

Šminky neboli jediným produktom, ukrytým v malej modrej taštičke. Mala tam i malý prístrojček, ktorý raz ukradla chalanovi s ktorým chodila. Bol hacker, a v počítačoch sa vyznal lepšie ako ktokoľvek iný. Predtým, ako ho Vanessa odkopla, stihol ju o nich čo-to naučiť. 

Vedela napríklad, že ked ten malý prístroj, pripomínajúci pevný disk na ktorom mala Vanessa nahratých nespočetne veľa filmov, zasunie do počítaču, vie zistit všetky možné informácie.

Vanessa kedysi brigádovala v jednom z luxusních hotelov vo Phoenixe. Vedela, ze každyhotelový computer má v sebe nahratédokumenty o výstavbebudovy, jej pôdorys, aj zoznam izieb s rôznimy pripomienkami.

To potrebovala. 

Keď pripojila zariadenie (Vanessa ho volala HEX) do počítaču značky Acer, na jeho obrazovke sa objavilo nové okno. Požadovalo heslo. Vanessa si z kabelky vytiahla mobil, a cez bloototh ho spojila s HEX-om. Po asi 10 sekundách jej prišiel e-mail. Boli v nom napísané iba štyri čísla. Vanessa ich opísala do kolónky s nadpisom "heslo", ktorá vyskakovala na obrazovke počítaču. 

Vanessa všetko robila rýchlo. Napiato písala, klikala s počítačovou myšou... napäto dýchala.

Po chvíli mala počítač celý odblokovaný. Všetky zámky prelomila. Už ostavalo len zistit, koľko miestností hotel vkutočnosti má....