Z pohľadu Justina:
Poslednú krabicu, ktorá ležala na stole, som odniesol do auta. Naozaj sme to museli robiť? Sťahovať sa? Aj napriek tomu, že tu mám priateľov, žijeme tu celý život a teraz som si našiel Rose? Naozaj nechápem prečo je také súrne odsťahovať sa!
"Justin odniesol si tú krabicu do auta?" opýtala sa ma mama keď vyšla z domu. Chabo som prikývol a vrátil sa dnu. Všimla si môj smutný a urazený pohľad no aj tak mi nič nepovedala. Taktiež prečo by mala? Dostala tam prácu! A otec si tiež myslí, že je to pre mňa najlepšie. Ja si však myslím úplný opak. Nechať tu Rose samú, to by mi nikdy nenapadlo. Ale stalo sa a nemôžem s tým ďalej nič urobiť. Aj keď som rodičov tak poctivo presviedčal, že to nie je dobré.
"Justin! Poď mi pomôcť!" počul som mamu ako na mňa kričí. Prišiel som za ňou a zbadal ako sa snaží dať krabicu do aj tak plného kufra. "Počkaj na sťahovákov. Do toho auta už nenatrepeš nič." odsekol som sa vrátiťno znova na zastavil jej hlas.
"Tak počúvaj mladý, mne je jedno, ženechceš ísť. Pokojne si tu ostaň! Ale my s otcom máme v LA budúcnosť a New Yorku nám už nič nové neprinesie. Je mi ľúto, že musím všetko nechať nechať tak. Ale aj teba tam čaká lepší život. A ak sa ti to nepáči tak prosím. Rozhodni sa! Ostávaš alebo ideš s nami?" ona....ona si zo mňa uťahuje? Napriek tomu, že už je všetko zbalené,naložené a bývame jednou nohou v LA sa ma pýta toto?! Ako môže? Teraz! A ja ani neviem čo jej mám povedať. Ak s nimi nepôjdem,budú sa na mňahnevať, hlavne otec, že som zahodil príležitosti. Ale ak pôjdem, ublížim Rose. No dobre taksom jej už ublížil pretože si myslí, že sa naozaj sťahujem ale teraz to nie je isté! "Prečo mi to hovoríš?" prižmúril som oči a snažil sa na jej tvári nájsť aspoň známku humoru no nič. Myslela to vážne. "Dávam ti možnosť si vybrať. Takže?"
Z pohľadu Rose:
Sedela som na mojej posteli a každú sekundu kontrolovala hodinky na mobile. Justin sa dnes sťahuje. Preboha on to vážne robí! Odchádza! A ja s tým nič nerobím. Nerobím nič pre to aby som ho presvedčila aby zostal. Aj keď neviem kvôli čomu odchádza. Urobila som mu niečo? Nepamätám sa. Ale zasa na druhú stranu vravel, že je to všetko kvôli jeho rodičom. V LA získali prácu a on môže robiťto, čo ho tak nesmierne baví. A mňatu nechá. Len tak. Bez odpovedína moje otázky, ktoré som mu nikdy nestihla povedať. Ani keď sa pýtal. Mala by som za ním bežať a prosiť ho? Možno by to pomohlo ale nič by to neovplyvnilo. Staví sa,že sú už zbalení a štartujú auto. On odíde a ja ho už nikdy neuvidím. A to som ho najprv nenávidela a teraz si myslím, že je ten pravý. Na malú chvíľu som sa zamyslela nad tým, ako to všetko tak rýchlo zbehlo. Najskôr som o ňom vôbec nevedela. Potom som prišla na jeho hlúpu záľubu, ktorá sa mi vôbec nepáči ale pred ním som nič nehovorila. Zlomil mi nohu a v nemocnici akoby sa prelomili ľady. Aspoň ja som to tak brala. A potom....potom sme sa dali dokopy. Ani dnes neviem ten dôvod, prečo sme to vlastne urobili. Ale viem jedno. Že tých pár dní bolo perfektných. Jasné, bol tu Jace, nejaká sprostá minulosť, ktorá mi ani teraz nedáva zmysel a nedávnosa objavila aj Carol, ktorú nepoznám. Viem jej meno a to,že je mrcha. Nič viac. Ale aj tak to boli zatiaľ najlepšie dni môjho života. Som naozaj rada,že som ho spoznala. A teraz...terazznova odíde z môjho života a bude to také ako predtým. Akobysom ho nikdy nespoznala. Nebudem ho vídať ani o ňom počuť. Ale bude to iné v tom, že ho budem cítiť.Asi mi ho všetko bude pripomínať. Vraj s ním má ísťaj Marcus. Neviem čo by som robila kebyže nejde. Vídala by som ho a uvedomovala si bolesť pretože by som stále dúfala, že vedľa neho bude aj Justin. Takže je dobré, že ide s nimi.
"No tak zlatko prestaň hypnotizovať hodinky." upozornila ma mama keď vošla dnu. Na malú sekundu som na ňu vrhla pohľad ale potom som ho znova presmerovala na tie hlúpe hodinky,ktoré mi stále bili do očí. "On odchádza." šepla som. Keď som vtedy prišla domov, všetko som jej povedala a ona ma upokojovala. Spolu s Connie, ktorá ma odprevadila pretože by som sama nedošla. "Ja viem. Ale...má predsa osemnásť a odsťahovaťsa chcú jeho rodičia nie on." na malý moment som sa zamyslela. Čo tým myslí? "Tým chceš povedať, že.....?"
"Žeby nemusel ísť." pokrčila ramenami. To je predsa sprostosť! Prečo by nešiel? "Možno chce odísť aj on. A vlastne prečo by nemal. Je to jeho voľba."
"Áno, jeho voľba. Tak by mu rodičia mali dať na výber." usmiala sa aby mi odľahčila náladu. Zmysel to dávalo ale podľa mňa by to neurobili. Prečo by aj? Justin sa môže v LA zdokonaľovať a jeho otec chce tiež aby bol najlepší tak prečo by mu dávali na výber?!
"Mne by ste dali na výber?"
"Otec možno nie ale ja určite áno. Je to tvoj život a mala by si s ním naložiť ako uznáš ty za vhodné." ostala som ticho. Neviem prečo som sa tú otázku vôbec spýtala. Nejde predsa o mňa ale o Justina a áno mali by ho nechať sa rozhodnúť. "Tak čokeby si sa šla presvedčiť, či naozaj odišiel?"
"Ako to myslíš, mami?" pokrčila som obočie do rovnej čiary a uprene ju sledovala.
"Ale no tak Rose! Bež k nemu domov. Uvidíš či zostal alebo nie. Ja si myslím, žeby ťa tu len tak nenechal. Ak by mal naozaj v pláne sa sťahovať, povedal by ti to už dáno a inak než teraz."
"Ale on povedal, že to bolo rýchle!"
"Našiel by si spôsob. Tak bež." najprv som si myslela, že ide o vtip ale keď som zistila, že to mama myslí vážne, radšej som šla. Aj tak som vedela, že to bude nanič. A ak tam ešte budú, zbytočne sa strápnim! Možno, že to za pokus stálo ale aj tak to nebolo možné. Proste som tomu neverila. žeby tu len tak ostal!
Šla som rýchlejším krokom po ulici smerom k jeho domu a.......keď som tam dorazila, práve ich auto odchádzalo od domu. Super. Neskoro! Ich auto sa strácalo v ďiaľke a ja som zbytočne cítila ešte väčšiu bolesť.
"Rose?" počula som za sebou. Otočila som sa. Ja...nemôžem.......
"Justin? A-ale...vaše auto šlo, teda....je, čo to má znamenať?!" stála som tam s otvorenými ústami dokorán a neverila vlastným očiam? On ostal? Alebo sa vrátia pre neho?
"Ja....bývam teraz sám. Presvedčíš Marcusa aby prišiel bývať ku mne? Potrebujem zohnať nejaký nábytok." zasmial sa ale mne to vôbec neprišlo smiešne! Čo sa to deje? Ako že býva sám?!
"Vysvetlíš mi to?" pošepkala som a do očí sa mi pomaly tískali slané slzy.
"No.....mama povedal buď oni alebo New York. Vyhral New York. Nesťahujem sa s nimi. Nikdy som tam nechcel ísť. Nechcem tu nechať kamarátov a....teba. Jasné, nemám nábytok ale s Marcusom nejaký zoženieme." nevedela som, či dobre počujem. On tu vážne ostáva! Nečakala som ani sekudnu a vrhla sa na neho. Objímala som ho okolo krku a nikdy ho nechcela pustiť.
"Nemôžem uveriť, že si to naozaj spravil." pošepkala som mu do ucha. "Spravil som to pre teba. A teraz ma pusť." spravila som presne to čo chcel a dala mu bozka na pery. Asi ten najlepši bozk aký som kedy mala. "Pomôžeš mi ho presvedčiť?" opýtal sa s nádejou.
"Pokojne ti zoženiem aj všetok nábytok ak chceš."
Ľudiáá...nová časť je tu! Skoro po mesiaci ale dúfam, že to nikomu nevadilo. Možno ste čakali, že sa naozaj odsťahuje ale ja ich od seba proste nedokážem odtrhnúť :D Ospravedlňujem sa za chyby a verím, že sa vám časť páčila a tešíte sa na ďalšiu. Možno nebude tak skoro veď viete....Vianoce :33 Tešíte sa? Ja veľmi!!
Ako vždy máte na boku Rose :)
