†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

29. Spomienky plné sĺz

Keď sa Lucy vrátila, prvé čo bolo, tak sa ma opýtala či som v pohode, čo bola dosť blbá otázka, na to, že som vyzerala príšerne a stále som bola pod vplyvom sĺz a triašky. Emócie prevzali nado mnou plnú kontrolu a ja som im nedokázala vzdorovať.

„Doniesla som ti zmrzlinu a čokošku. Škriatkovia boli takí milí a nechali ma, nech vezmem koľko chcem," povedala a položila mi to na nočný stolík, pričom si sadla na moju posteľ a požierala svoju čokoládu.

„To si nemusela," riekla som s uslzeným úsmevom.

„Ale chcela som, nech máš aspoň trochu lepšiu náladu."

Blížil sa čas večere a ja sa z tej postele nepohla. Nepomohlo ani dokonca to, že Lucy do mňa zacaka hádzať vankúše.

„Ideme už na večeru?" Spýtala sa ma Lucy a hodila do mňa ďalší vankúš, čo som ignorovala.

„Nie som hladná Lucy."

„Musíš niečo zjesť! Nejedla si od rána!"

„Zjedla som tú čokoládu a zmrzlinu. Ty sa bež najesť, keď chceš, ja nie som hladná," povedala som a pozrela sa na ňu.

„A ty?" Pozrela na mňa rovnako ako mama, keď som bola malá a mala ma nechať doma samú.

„Lucy ja nie som vôbec hladná. Ty sa bez najesť, ale ja ostanem tu na tejto posteli s vankúšom," predniesla som a asi som ju presvedčila, keďže sa usmiala a vybrala sa preč.

„Dobrú.." otvorila som ústa a ona akurát zabuchla dvere. „Chuť," dopovedala som vetu už sama pre seba a nechala sa unášať prúdom svojich myšlienok.

Nechcela som nikam ísť, chcela som ostať tu v tejto izbe do konca života a objímať tento vankúš. Otočila som sa na chrbát a bez pohnutia som civela do stropu. Mučila som sa vlastnými myšlienkami a spomienkami. Aj keď som nechcela myslela som na toho teraz už ružovo vlasého idiota. Chcela som na neho zabudnúť a rovnako tak som chcela aj zabudnúť na všetko, čo sa medzi nami stalo. Aj keď som vedela, že mi to potrvá dlhú dobu, kým sa cez to prekúšem.

V hlave sa mi začali prehrávať, každý jeden zážitok s ním aj keď som sa týmto myšlienkam snažila odolávať.

Opäť si slzy našli cestu von. Takže takto dopadne človek, ktorý miluje? Odkopnútý? Ja som ho úprimne milovala a on... Dali sme sa dokopy dosť nezvyčajne. Celý náš vzťah bol taký.. nezvyčajný. Pred niekoľkými dňami som si ani nevedela predstaviť žiť bez neho a teraz tomu musím čeliť.

Bola to len blbá, tínedžerská láska. Tá nikdy nekončí šťastne. Mohlo mi to dôjsť skôr, ale nie ja som úplne prepadla emóciám a prepadla láske. Takto som to rozhodne nechcela. Ani neviem čo som vlastne čakala. Že to skončí ako v rozprávkách? Ah, prefackajte ma, toto nie je rozprávka, ale reálny život.

Úplne som podľahla spomienkam. Spomínala som na všetko. Na úplne prvé stretnutie s ním v prvom ročníku... Prešla som takto postupne všetky ročníky. Nad niektorými špecifickými spomienkami som sa musela pousmiať. Prechádzala som spomienkami a zastavila sa nad jednou. Pre mňa tou najkrajšou. Tou je tá, keď ma prvýkrát pobozkal. Nemala som potuchu prečo to urobil no vtedy mi to bolo jedno. Jediné na čo som dokázala myslieť bol on a jeho pery a to mi vtedy stačilo.

Každému s radosťou dával najavo, že patrím jemu. Že som jeho a nikto iný na mňa nemá právo. Nemal problém ísť ruka v ruke aj medzi jeho sprostou, slizskou bandou. A to jeho objatie v ktorom sa cítila tak bezpečne. Akoby mi v ňom nemohlo nič ublížiť. Vedel ma utíšiť, keď som to potrebovala. Bol tu jednoducho pre mňa, keď som ho potrebovala.

Začala som naozaj uvažovať, či chcem naňho len tak zabudnúť a zabudnúť na všetko pekné.. Taktiež má mučila otázka, či má vôbec miloval, alebo či som bola len ja tak zaslepená láskou, čo som k nemu prechovávala. Spomínaním som došla až ku koncu štvrtého ročníka. To ako som sa ako sa pred rokom prvý krát ožrala, ešte k tomu v štrnástich a na ďalší deň ako mi Draco sľubil, že ma nikdy neopustí. Oh aké komické. Aká som len bola naivná husa.

Takto som spomínala až do dnešného okamihu. Slzy sa zo mňa len tak liali a už mi to bolo aj tak jedno. Sama som bola prekvapená koľko vody v sebe ešte mám, no opakujem bolo mi to ukradnuté. Nebránila som sa im. Pustila som to zo seba von a nechala im voľnú ruku.

„Merlin, Ely! Vedela som, že ťa nemám nechať samú," ozval sa Lucyn hlas a až vtedy som si uvedomila, že sa vrátila spolu aj s Kiarou.

„To vyzerám až tak zle?" spýtala som sa a Lucy prikývla. Ňom, vlastne sa ani nedivím, keď celý čas, čo bola preč zo mňa určite nevychádzalo nič iné, než prázdne vzkyky. Utrela som si slzy z očí a tie ďalšie som potlačila. Obidve si sadli ku mne na posteľ, jedna z jednej strany a druhá z druhej.

„Ako sa cítiš?" opýtala sa Kiara, hoc ta otázka bola nehorázne hlúpa. Videla snáď ako vyzerám. Určite šťastná, akoby som vyhrala lotériu.

„Ako plyšový medvedík," odpovedala som a obidve na mňa pozreli nechapavím pohľadom.

„Ako telo bez duše," dodala som. To som bola na tom asi naozaj zle, keď zo mňa vychádzali takéto vety.

„Mohla som to hádam povedať Kiare, že?"

„Mhm,” odpovedala som lenivo.

„Prečo to urobil? To som mu nebola dosť dobrá?" Opäť má postihli tieto myšlienky a opäť sa mi pustili slzy z očí. Nechcela som už toľko plakať no nedokázala som to ovplyvniť.

„Prečo? Pretože je to iba jeden obyčajný čistokrvný fanatik, ktorý myslí len na seba a city druhého sú mu úplne hlboko v riti. A je mu jedno, že niekoho úplne zloží. Je to proste idiot, ktorým aj navždy ostane," povedala Kiara s veľkou nechuťou.

„Hm.”

„A neplač. Za prvé, vôbec ti to nepristane. Za druhé ten kreten ti za tie slzy a tento em, stav nestojí." Trošku som sa po jej slovách ukľudnila, ale moje srdce akoby stále krvácalo. Aká poetická som, že? No ono to fakt bolí, akoby mi naozaj to srdce krvácalo.

„Nechceš tu prespať Kiri?" Opýtala sa jej Lucy celkom dosť od veci. „Neboj zmestíme sa. Ja si môžem ľahnúť k Elyy a ty si môžeš ľahnúť do mojej postele. Na zemi ťa spať nenecháme.”

„Áno Kiri prosím,” ujala som sa slová už aj ja.

„Keď ti to zlepší náladu tak áno."

Potom sme sa len bavili a robili rôzne blbosti. Teda, oni sa bavili a ja som ich väčšinou počúvala a prikývovala im. Pravdou bolo, že som bola mysľou úplne niekde inde.

„Ely? Um, chceš sa mu za to ešte nejako pomstiť?" opýtalo sa jedno z dievčat. Akoby to na mne nebolo dostatočne vidieť..

„Lucy.. Ja ho nechcem ani vidieť. Tak čo myslíš?"

„Hmm, tak to nechaj na mňa a Kiaru."

„Pozri mi to urobíme s radosťou," dodala Kiara a úškrnula sa, akoby už mala vymyslený plán.

„Baby.. Nechajte to tak. Je to moja vec, môj problém.”

„Nie!" vyhŕkla Kiara. „Zaslúži si poriadnu príučku. Ružové vlasy rozhodne nestačia!" dodala a ja som sa to rozhodla nekomentovať. Síce som chcela, aby trpel minimálne tak ako ja teraz, ale nechcelo sa mi do toho.

Ešte sme hrali nejakú slovnú hru - ktorú má obidve donútili hrať, aj keď som im opakovala, že nechcem - ktorú nás naučila Kiara a okolo polnoci sme sa pobrali spať. Kiara si ľahla do Lucynej postele a ja s Lucy sme spali na jednej. Boli sme zvyknuté tak spať, často sme spali takto spolu. Aspoň som si neprišla tak sama a nenávidiná..