Bojovníčka- V zlatej klietke

1.

1.

„Cisár sa môže sa zmeniť!" Do tváre sa mi nahrnula červeň a mala som chuť mu jednu streliť. Obracali sa za nami hlavy celej triedy. „Keby to počuli tvoji rodičia a brat, ani by ťa neuznali za dcéru." Sykol a hľadel mi pri tom do očí. „Ale ty dobre vieš..." Začala som znova, no chytil ma za ruku a prudko ma stiahol na stoličku. „Si bláznivá." Šepol mi s úsmevom. „Ty tiež." Šepnem naspäť. „Vieš v akej krajine žijeme. Ak by si čo len trocha vytrúbil niečo, čo nie je v súlade zo zákonom, zavreli by ťa.A ja nechcem aby ťa zavreli." Uškrnula som sa. „Nemal by ma kto zabávať." Škaredo sa na mňa pozrel a už-už mal na jazyku nejakú trefnú odpoveď, no vtom do triedy vkročila učiteľka. Celá trieda sa svižné postavila. Skenovala si nás ľadovým pohľadom a potom zavelila: „Sadnúť!" Poslušne sme si sadli.

„Počula som odtiaľ nejaký krik." Povedala vyučujúca mrazivým hlasom a všetkých nás po druhý raz skenovala. „Dobre viete, že akékoľvek porušenie zákonov sa po novom trestá!" Mierne zvýšila hlas a oblizla si pery, aby pokračovala. No vtom vystrelila do ovzdušia ruka. Ruka, ktorá bola veľmi blízko pri mne. „Leo!" Šepnem a potiahnem ho za rukáv. Ďalej sa vzdorovito hlási. Učiteľka zastaví pohľad na jeho vztýčenej ruke. Pousmiala sa, vyzerala ako krokodíl, keď ide zjesť svoju obeť. „Áno, Leo?" Vyslovila s nesmiernou radosťou. Leo položil ruku späť do lona a začal: „Pani učiteľka, prečo to tak je?" Ona sa na neho nechápavo pozrela. „Zákon je taký, lebo je taký." No Leo zanovito potriasol hlavou. „To nie je odpoveď." Učiteľka na neho hodila vražedný pohľad.

„Ty mi tu nebudeš vysvetľovať čo je, a čo nie je odpoveď!" Vybrechla a mierne skrčila nosom, ako keby zacítila závan niečoho plesnivého. Každý v triede si uvedomil, že tá plieseň je Leo.

„Leo!" Naliehavo som mu opäť šepla, nereagoval. „Ak si ma chceš udobriť, takto to neurobíš!" Skúsila som to ešte raz, no on ako keby hypnotizoval učiteľku. Jeho oči sa upierali na jej oči. Rozmýšľala som, čo sa stane.

„Otvorte si učebnice na strane osemdesiatpäť." Ostro vyhlásila a každý schmatol do rúk učebnice, v triede bolo počuť iba šušťanie strán. Leo sa na mňa otočil. „To, že nie som s tebou zajedno, čo sa týka niektorých vecí, ešte neznamená, že musíme mať rozdielne názory vo všetkom." Šepol a stisol mi ruku. „Bála si sa o mňa, čo?" Vymanila som si svoje prsty spod jeho, a obrátila som tvár na tabuľu. Poznal ma až veľmi dobre a pochopil, že musím byť sústredená.

...

Počujem tiché prešľapovanie nôh v mäkkých papučiach. Ozve sa tiché, neisté zaklopanie, priam vidím ako Leo prudko odtiahol ruku od dverí. „Ďalej." Zamrmlem. Dvere sa pomaly otvoria a vkročil Leo.

„Potrebuješ niečo?" „No, v podstate... je to zložité!" Vysvetľuje roztržito a prehrabáva si rukou vlasy, ktoré mu po tomto geste odstávali ešte väčšmi, ako predtým. Musím sa štipnúť do ruky, aby som sa pri pohľade na jeho komicky červenú a rozrušenú tvár nerozosmiala. „Sadni si." Pokojne mu navrhnem. Pokrúti hlavou. „To nič, už musím ísť." Roztržito poznamená a vyvalí sa von z dverí.
Sadnem si na posteľ a zvažujem, prečo sa Leo správa tak zvláštne.
Z myšlienok ma vytrhne mamin hlas, zvolávajúci všetkých na večeru.

...

Mama mi na tanier hodila čerstvo urobenú omeletu s kúskami syra. Slastne som sa nadýchla jej omamnej vône a s pôžitkom som do nej zarezala. Vždy, keď išli mimoriadne hlásenia, večerali sme v obývačke pri televízore. Väčšinou s nami jedol aj Leo so svojou mamou, ktorý bývali v prenájme u nás doma, ani teraz u nás nechýbali. Nikdy sme nepremeškali ani jedny mimoriadne správy, pretože môj brat bol bojovník, a bojovníkov často cisár zatváral a následne zabíjal. V mimoriadnych správach boli vždy informácie o bojovníkoch, ktorý boli zadržaný naposledy.