How they broke me

1.

Budím sa na plač mojej malej sestri, Annie. Má len niekoľko mesiacov. Mama celé dni pracuje v lese tak ako zvyšok nášho kraja a tak v noci nevládze vstávať. Otec je rovnako vyčerpaný kedže robí to isté čo mama, a keď sa mierotvorcovia nepozerajú tak sa snaží aby si mama oddýchla...potom dorába aj jej kus práce.
Vstávam z postele. Potichu aby som nezobudila ostatných. Mám ešte dvoch bratov a sestru. Bethy má 6, Jack 11 a ten najstarší, Ben 18. Ja mám 15.
Nežijeme vo veľkom dome. Máme len 4 miestnosti. Jednu spálňu, kuchyňu, kúpeľňu a jednu miestnosť kde máme maličkú televíziu. Má ju doma každý. Slúži na to aby sme sledovali dôležité udalosti a prejavi prezidenta Snowa, ale aj Hunger Games. Zvrátené podujatie ktoré nám má pripomínať láskavosť kapitolu a to, že sa nemáme už nikdy viac búriť. Síce sa mi protivní celá myšlienka týchto hier ale je to lepšie ako by som mala prísť o moju rodinu. Znamenajú pre mňa strašne veľa a pri takej vzbure by som o nich mohla prísť. To by som asi neprežila. Čiže tu radšej živorím a snažím sa strpieť túto moju biednu existenciu.
Ale aj tak sa nemôžem tváriť že sa ma to netýka. Práveže sa ma to týka až veľmi mám 15 rokov čo znamená, že mám práve ideálny vek na to aby vybrali práve mňa spolu s ešte jedným nešťastníkom aby sme sa navzájom s ešte 22 vraždili v aréne len pre zábavu Capitolu. Môžeme byť vybraný od 12 po 18 čiže tohto roku to môže byť aj Ben. Zatiaľ šťastena vždy stála pri nás, keď sa to tak dá povedať lebo niekedy by možno rýchla smrť bola lepšia ako tento 'život'.
Beriem malú Annie do náručia a prechádzam s ňou do izby s televíziou kde si sadám do kresla a snažím sa ju utíšiť. Zrazu začujem kroky. Do izby vojde mama a potichu za sebou zavrie dvere.
"Choď si ľahnúť mami. Ja to zvládnem... Len sa vyspi," pousmejem sa a ďalej sa snažím utíšiť malú.
"Ale zlatko... Veď vieš, že aj tak ráno nejdem do práce... Veď je deň žrebovania... zajtra nejde do práce nikto," a viem to. Až do tejto chvíle sa mi myšlienku na to darilo vytesniť ale akonáhle to mama spomenula už niet cesty späť. Strach ma zamrazil v celom tele a vzduch z pľúc mi unikol. Naštastie sa mi darí skryť triašku tým, že hojdám Annie.
"Viem," odvetím "ale aj tak nemôžem spať pokojne." Mama si okolo seba ovinie sveter a prejde ku mne. Pohladí ma po hlave a ja sa o ňu jemne opriem a zavriem oči. Tlkot jej srdca ma vždy upokojí.
"No tak zlatíčko," hladí ma po vlasoch "nechaj nech ju utíšim a choď sa vyspať."
"Pochybujem, že sa mi to podarí," vstávam z kresla a podávam mame Annie.
"Tak to aspoň skús," mama sa na mňa usmeje. Tak ako to vie len ona, nefalšovane a nefalšovatelne.
"Tak dobre," pokúsim sa o úsmev.
"Ľúbim ťa zlatko," ešte mi dá letmý bozk na čelo.
"Veď aj ja teba," usmejem sa na ňu a už kráčam naspäť do izby. Ľahám si vedľa Bethy. Ešte chvíľu ležím a pozerám sa do tmy nadomnou, ale potom naozaj zaspávam.