Takmer „Dokonalá"

Plesový večer

Braedly si zobral zo stoličky sako a prehodil si ho cez plece. Ja som ho teda nasledovala. Nastalo trápne ticho, nemala som v pláne nič hovoriť,ale stále sa mi v hlave premietalo „Kedy keď nie teraz?!!” Sakra!! Moja hlava mala pravdu.
Vonku už bola tma a iba svietili pouličné lampy,bolo fakt romantické.
„A odkiaľ vieš moje meno?” Zrazu sa z ničoho nič spýtal do vzduchu,pravdepodobne sa pýtal mňa. Nevedela som čo mám odpovedať tak som otázku ignorovala.
Moja hlava si povedala okej začnem ja.
„Hmm, ja som sa ti ešte nepredstavila, ja som Casey.” Nastavila som mu ruku on sa pozastavil, pozrel sa mi do očí potom na ruku a povedal: „Tešíma nešikovná Casey!” Podal mi ruku a pokračoval v ceste. Obchod pravdupovediac bol ešte asi tak 15 minút pešo. Mne stále hlave premietali:„TRÁPNE TICHO! TRÁPNE TICHO! TRÁPNE TICHO!”
„No tak ako vieš moje meno?” No tak túto otázku sa nedalo od ignorovať. Bola rázna a jasná.
„Neviem, typla som si.”
„To len tak typuješ ľuďom mená?”
„No, áno.”
„Neverím ti, je to riadna blbosť čo si povedala.”
Mal pravdu, riadna blbosť to bola,ale podľa mňa lepšie ako urobiť trápne ticho.
„Ver, never,to už je natebe.”
„Ako je ďaleko ten obchod?”
„Ešte nejakých 7-10 minút.”
Prikývol hlavou a zrýchlil krok.
„Ponáhľaš sa na ples?”
„Čo?”
„A nič, nič.”
Začal sa smiať. Bolo to dosť trochu od veci.
„Prečo sa smeješ?Čo ti je smiešne?”
„Si vždy takáto?”
„Ak sa ti nepáči, ja sa môžem otočiť a choď sám.” Teraz ma vážne nahneval. Jeho otázka ma urazila.
Zrazu mi volala Khloe.Braedly sa ešte viac začal smiať, doslova chytal záchvaty smiechu.
„Čo ti je zasa smiešne?”
„To, to čo máš za zvonenie??!”
Ja som zastavila a mierne sa otočila od Braedlyho.
„Áno, Khloe?” V pozadí bol počuť Braedlyho záchvat smiechu.
„Casey kde si? A čo sa tam deje?Kto je s tebou?”
No bolo mi naprosto trápne hovoriť o Braedlym pred Braedlym.
„Nooo, prídem, prídem.”A hneď som zložila a vypla telefón.
Braedly už bol na konci svojho záchvatu.
„Už si normálny?”
A začal sa zasa a ešte viac smiať. Vadilo mi to, nebral ohľad na to, že by mi to mohlo vadiť.
„Už sme tu.”povedala som otrávene.
„A nebodaj sa hneváš?”
„Prosím???!Celú cestu sa tu na mne smeješ a ja neviem prečo.”
„Nemal by som byť ja?Ty si mi obliala košeľu.”
Dobre, pravda, radšej som bola ticho. Vošli sme do obchodu a tam nás čakala milá pani.
„Dobrý večer, pomôžem vám s niečím?”
„Potrebovali by sme košeľu,obliala sa nám.”
Obchod bol veľmi malý a skromný. Boli tam iba 2 kabínky a par regálov oblečenia.
„Toto by mohla byť jeho veľkosť.”Vybrala pani hneď prvé čo jej prišlo pod ruku.
„Len tu bude problém, nie sú momentálne dostupné kvôli prasknutému potrubiu.”
„Aha”Odvrkol Braedly. Otočil sa a zašiel za regál. Začal sa vyzliekať. Niečo vyhrkol a nastrčil ruku s obliatou košeľou.Ja som rpstúpila ďalej a zobrala ju. Videla som Braedlyho! To jeho mužské telo. Dobre, kľud. Najviac mi do očí bilo jedno tetovanie nevedela som rozpoznať čo to je, lebo Braedly sa hneď otočil.
„Je ako uliatá!”
„Dobre môžme ísť.”
Braedly zaplatil a odišli sme.
„Ideš ešte na ples?”
„Nie nemám už náladu a som unavená.”
„Dobre, fajn, zavoláme si taxík.”
Taxík ma doviezol až pred byt. Nevedela som ako sa mám rozlúčiť s Braedlym.
„Majsa!” A zabuchla som dvere.Taxík odišiel ja som otvorila brány bytu a spokojne si sadla na gauč, až vtedy som si uvedomila že mám stále Braedlyho košeľu v ruke.