Oneshots

Fairy tail

[Súťažný príbeh]
Opatrne som vykukla spoza stromu a rozhliadla sa navôkol. Keď som nikoho neuzrela, urobila som prvý krok vpred. Pomaličky som sa dostala z lesa na lúku. Všade okolo mňa priam žiarili kvietky rôzneho druhu pestrými farbami a vábili ma ich okúzľujúcou vôňou. Zohla som sa k ním a chytila jednu fialku pod púčikom. Nahla som sa k nej a nadýchla sa jej sladkastej vône. Spodok mojich krídel bol totálne zmočený rannou rosou, ktorú ešte slabé lúče ranného slniečka neboli schopné odstrániť, no neprekážalo mi to. V tejto chvíli by ma aj tak ani nenapadlo lietať. Teraz nie. Teraz chcem byť na zemi. Cítiť pôdu pod nohami a nechávať sa opantávať lákavou vôňou kvetov.

Maličkými krôčikmi som sa postupne dostávala do stredu lúky. V diaľke sa týčil majestátny palác, v ktorom žije kráľ aj s princom. Nebála som sa, že by ma niekto zazrel, pretože mesto so zámkom boli dostatočné vzdialené na to, aby ma nemal nikto šancu zbadať. Šantila som v orosených kvetoch, keď ma zrazu niekto pevne oblapil mocnými pažami okolo hrude a pred krk mi nastavil nožík.

„Neskrivím ti ani vlások na hlave, keď so mnou poslušne pôjdeš."

„K-kde ma chceš zobrať?"zašepkala som vydesene.

„Do môjho paláca."

Počkať. Do jeho paláca? To znamená, že je to princ! Ale prečo by princ unášal vílu? Aký ma k tomu dôvod?

„Čo so mnou chceš spraviť?"opýtala som sa ho.

„Potrebujem ťa. Všetko ti vysvetlím, ale nie teraz."

Len čo to dopovedal ma odtiahol ku koňovi a vysadil ma naň. Potom naňho vysadol aj on a popohnal ho ku zámku. Bála som sa. Som naozaj hlúpa. Flóra mi dobre hovorila, aby som nikam nechodila, že je to nebezpečné, ale ja hlupaňa som ju neposlúchla a ešte som si aj namočila krídla. Nemohla som teda robiť nič iné než ísť s ním.

Zastavili sme pred hradom. Zosadil ma z koňa, chytil mi ruky tak, aby som s nimi nemohla hýbať a ťahal ma do zámku. Dnu sme vošli bočným vchodom. Ocitli sme sa v tmavej úzkej chodbičke. Rukou mi zatlačil na chrbát a tým naznačil, aby som pokračovala v chôdzi. Prešli sme celú chodbičku, na ktorej konci boli schody.

„Choď,"rozkázal mi pevným hlasom. Nohy sa mi roztriasli a div, že som nespadla, keď som urobila prvý krok. Schádzali sme po schodoch do podzemia. Nohy sa mi stále triasli. Akonáhle sme zišli po schodoch sa pred nami objavila cela. Zaviedol ma do nej a rozkázal mi, aby som išla ku stene. Na nej bola reťaz, na ktorej konci boli puta.

„Prosím, nenechávaj ma tu. Víly potrebujú svetlo. Inak-"

„Inak sú slabé,"prerušil ma.

„Preto som vybral toto miesto. Nebudeš mať energie toľko, aby si mohla utiecť."

Pohľad som uprela do zeme. Celá som sa chvela. Nebolo to zapríčinené iba strachom, ale aj chladom, ktorý tu prevládal, aj keď bolo leto.

„Je ti zima?"opýtal sa s ustaraným hlasom. Prečo som mu len v očiach videla zúfalstvo?

„Áno,"zašeptala som.

„Potom ti tu prinesiem nejaké deky. Teraz by si asi chcela vedieť dôvod toho, prečo som ťa uniesol."

Prikývla som.

„Môj otec a ja trpíme vzácnou chorobou, ktorú môže vyliečiť iba víla. Vlastne nemôže ju vyliečiť úplne. Môj otec je na tom už vážne zle a za chvíľu na tom ani ja nebudem o nič lepšie. Naozaj som sa snažil vymyslieť nejaký iný spôsob, no už nemôžem čakať, keď nechcem prísť o otca. Nechcem ťa tu držať. Pokúsim sa nájsť nejaký spôsob, aby som ťa mohol pustiť."