†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

33. Deň zápasu

Každým dňom sa blížil deň zápasu. Hrať sme mali proti bystrohlavu. Bola som pripravená vyhrať, aj keby som mala ísť cez mŕtvoli. Vymýšľali sme rôzne taktiky, no aj tak boli na prd platné. Posledné dni som skoro ani nespala od vzrušenia. Mohlo by to prebiehať tak ako minulý rok. No teda okrem tej zlomenej ruky a zrážky s Malfoyom. Jednoducho som chcela vyhrať, no nezabiť sa pri tom. Ale s tým mojím šťastím.. no neviem, neviem.

Zobudila som sa asi o tretej ráno. Od vtedy som bola celý čas hore. Prebudila som sa z celkom zlého sna. Povedala by som, že so mňa išla negatívna energia. Chcela som sa s niekym porozprávať no Lucy ešte spala. Tak som radšej ostala v posteli.

Po troch hodinách preležaních na posteli snažiac sa zaspať, som si išla dať sprchu. Ani som nebola vôbec unavená a to som spala možno dve a pol hodiny. Po pol hodine strávenej v sprche som z nej vyšla, osušila si vlasy a nalíčila sa do tmavších ale špecifických farieb. Urobila som si linku, obočko, na oči som si naniesla tmavozelené tiene a na ústa si dala jemnučký rúž. Obliekla som sa do dresu, aby som sa potom už nemusela prezliekať. Múdre ja viem.

Prišla som k posteli a Lucy prekvapivo ešte spala. Väčšinou je ona tá ktorá už o trištvrte na sedem nespí, no nemala som to srdce ju budiť. A to, že sú všetci slizolinčania zlí. Neprídem si veľmi ako zlá. Skôr ako arogantná. Aj to iba niekedy.

Ľahla som si na postel a pozerala sa na strop. Nie žeby bol nejako extra zaujímavý ale, keď sa nudím a nebaví ma už ani čítať, tak je pre mňa zaujímavé všetko.

Keď som už bola veľmi hladná a Lucy ešte spala, tak som sa ju rozhodla zobudiť. Nechcela som ísť na raňajky sama. Vzala som najväčší vankúš aký som mala a hodila som ho do nej.

„Vstávaj ty ospalá žaba! Som hladná a nechcem tam ísť sama. A potrebujem dnes živiny. Nie len ja, ale aj ty."

„Čo ma budíš? Ja chcem ešte spať. A nie som žiadna žaba." zaknučala.

„Fajn. Tak vstávaj ty ospalý orangutan!" Uťahovala som si z nej ďalej.

„Heej. To odvoláš!"

„E-e." Následne po mojom výsmechu hodila do mňa vankúš ona.

„Dobre teda daj mi dvadsať minút nech sa pripravím."

„Okej." Lucy zaliezla do kúpeľne a ja som si vzala knihu, sadla si na posteľ a začítala som sa.

Ani som sa nenazdala a Lucy už vyšla z kúpelne hotová. No potom už začala prehadzovať celú izbu hore nohami. Pozerala som na ňu pohľadom typu zbláznila-si-sa?

„Ely, nevidela si ten bielo-fialový náramok. Veď vieš ktorý myslím." Nechápala som načo jej bude no dobre, možno pre šťastie. Pokrútila som hlavou a ona hľadala ďalej. Dokonca prehľadala aj môj stôl, ktorý bol zahádzaný blbosťmi. Nemala som tam poriadok veľmi.

„Ely.. Prečo si mi nepovedala, že niečo také máš? Veď to muselo stáť majlant." Otočila sa a v jednej ruke držala menšiu šedú krabičku a v druhej ruke držala náhrdelník so smaragdovo zeleným kameňom na čiernej šnúrke. S nemým úžasom si ho obzerala. Úplne som naňho zabudla.

„To bol darček," Rýchlo som odpovedala. Nechcela som, aby sa ďalej pýtala ale to by nebola Lucy.

„Naozaj?? A od koho??? Je naozaj prenádherný." Uznávam bol naozaj pekný. No viazali sa mi k nemu už nie moc šťastné spomienky. Nadýchla som sa a odpovedala jej na otázku.

„Od Malfoya. Dostala som ho od neho na pätnáste narodky. Celkom som zabudla, že ho mám." Mierne som sa nad tou spomienkou pousmiala. No ten úsmev hneď zmizol.