Môj stredoškolský denník

Dovolenka v Poľsku part 2

Ráno som sa zobudila na to, že mi niekto, respektíve niečo chrápe pri uchu. Pootočila som hlavu a zistila, že môj milovaný braček má drevorúbačské vlohy po otcovi.

Pomaly a nemotorne som sa vytepärila z postele a predsa len som sa šla pohrabať v kufri a nájsť si nabíjačku. Napichla som si telefón, osprchovala som sa, obliekla a vyšla som do pomaly ožívajúcej miestnosti.

Mama už robila rozruch, prečo otec s bratom ešte spia, že už sme mali byť dávno hore, a že to svet nevidel aby sa ona, chúďa, musela takto z rána štvať. (Hoci jej ranný krik je denná rutina bez ktorej sa do školy nedostaneme.)

Prisadla som si k telefónu a ako správny život majúci teeneger som si zapla wi-fi. Odrazu mi pípla správa na kik-u. Správu mi napísal mladý chalan. Biele tričko, veľké štýlové hodinky, v ruke zvieral I-pohne. Bol štíhly a vysoký. Štica čiernych vlasov mu padla do čela a zvýrazňovala tú peknú tváričku. Prosto a jednoducho, bol sooo HOT.

Ešte keby bol trošku zhovorčivý. Všetko, čo napísal bolo: Hi.

Ako, nechcem byť zlá, ale do riti, keď si niekto už u mňa urobí dojem, že je taaak moc na zozratie, tak by sa mohol trochu posnažiť a napísať niečo viac ako Hi. Nie?

Podstatné je, že som sa v to inkriminované ráno vytrepala z apartmánu a kráčala som o poschodie vyššie ku veselej a šťastnej rodinke na raňajky.

V ten deň sme sa chystali prezrieť si Krakow. Na prvom rohu nás zastavili nejakí týpkovia a volali nás na jazdu po meste. Otec sa dostal do svojho živlu a začal vyjednávať. Vyjednal super cenu a tak sme nasadli do divých vozíkov a vybrali sme sa krížom-krážom naprieč poľským mestom. Musím uznať, že mesto bolo nádherné rovnako, ako fascinujúce múzeum, v ktorom sme sa zastavili. Bolo to nejaké múzeum druhej svetovej vojny. Na podlahe tam boli hákové kríže, vyvesené mali nacistické zástavy a odzrkadlovali biedny židovský život.

Len čo sme skončili prehliadku Krakowa sadli sme si do fast-foodu (znova sa vybodli na mňa aj na moju pizzeriu) a objednali sme si jedlo. Zbadala som tam na obrázku pirohy, a keďže ja uchvátilá fakt milujem, bez váhania som si ich objednala a nebola som jediná.

Všetci už pomaly dojedali svoj obed, len my,debili, čo sme si objednali pirohy, sme ešte stále celí hladní čakali na sprosté pirohy.

Zdá sa, že sme sa dočkali. Konečne! Schuti som si privoňala k vytrpeným pirohom. A hádajte, čo sa stalo. Áno. Presne. Naplo ma. Skvelé, že?

Po prvé. Pirohy boli rozvarené.

Po druhé. Smrdeli, ako by ich varili v záchode.

Po tretie. Chutili, ako by ich v tom záchode okorenili plesňou.

A po štvrté, boli to ruské pirohy.

Takže, ako si chcete o pirohoch, či ruskej kuchyni, nikdy, NIKDY nejedzte ruské pirohy v poľskom fast- foode.

Vyšli sme z reštiky a my, decká, smazal sa utekali fotiť k takej sexi fontáne, ktorá striekala ako sa jej zachcelo a moja chvíľkové nepozornosť spôsobila, že som si nevšimla, ako sa ku mne blíži stúpajúca voda. A ako to dopadlo? No jednoducho. Vyzerala som ako pošťatá... (Nie, na fotkach to nevidno -.- )

Ďalší deň ráno sme sa chystali do koncentračného tábora. Tešila som sa, lebo som do rodičov hučala už od trinástich.

Konečne sme tam dorazili. Rozdali sme si slúchadlá a naša sprievodkyňa nám milo vysvetlila, že toto je pietne miesto a preto nebude kričať, ale bude nám to.potichu vysvetľovať do mi mikrofónu.

Keď sme vyšli z tábora, mala som pocit, že všetci stratili náladu. Aj ja som videla tie tony ľudských vlasov, topánky, kufre z menami a podobne, ale necítila som sa pochmúrne. Cítila som sa skôr ako bezcitný omyl prírody.

Potom sme sa vybrali najesť sa. Áno, znova do poľskej reštaurácie. A znova to nebola pizzeria.

Ale aspoň tam boli jedla konzumovatelne. Aj keď som jedla len vyprážaný syr a hranolky. Ešte som tam pokukovala na takých strašne pekných neznámych chlapcov, no potom nastal čas odísť. Definitívne.

Na parkovisku sme sa rozlúčili a každý sa pobral svojou cestou.