Messy Minds

KAPITOLA 1

„Vstávaj kamoš, už máš dosť." Pocítil som na mojom pleci veľkú, silnú ruku. Mojím telom niekto neprestával triasť. Otvoril som svoje krvou podliate, unavené oči a uvidel som môjho najlepšieho kamaráta Bryana. Čo to do pi- ... Vidím dvojmo? Trojmo? „Čo je?" skríkol som zachrípnutým hlasom. Nenávidím, keď zaspím a niekto narušuje môj spánok a už vôbec, keď niekto prekračuje hranicu môjho osobného priestoru. V niektorých prípadoch to prekročenie znesiem veľmi rád.

„Ok, vieš čo? Rob si čo chceš!" Bryan nahnevane vstal od stola a stratil sa v dave tancujúcich, predpokladám nie triezvych ľudí. Pozrel som na ten sajrajt na stole: nedopité poháre s alkoholom, ktorého bolo naliateho viac na stole ako v pohároch, injekcie a....Asi vám dôjde, že sme sa nehrali na doktora. Vytiahol som z vrecka mobil a skontroloval som čas – 2:38. Super,zajtra, vlastne dnes musím byť fresh a ja sa doriadim ako posledná troska – nič nové a prekvapujúce.

V odraze displeja som uvidel môj nos. Všimol som si na ňom „malý detail." Na špičke môjho nosa sa leskol kúsok bieleho prášku. Utrel som si ho rukávom mojej čiernej mikiny, na ktorej teraz ostala stopa kokaínu. Rozhliadol som sa po byte plnom ľudí z našej školy, razom sa z nich stali šmuhy bez línie a hudbu som počul tlmene až mi z toho dunelo v hlave. Bryan mal pravdu, na dnes naozaj stačilo.

Vstal som a kráčal som rovno k východu.Aj tak som tu ostal v podstate sám. Cestou na mňa hádzali zvodné pohľady dievčatá, ktoré ako to slušne povedať? Stratili voči sebe úctu? Áno, to je ten správny výraz. Nehovorím, že ja som nejaké neviniatko, to vôbec nie. Väčšinu, ak nie všetky baby zo školy dôverne poznám. Nieže by ma ich výstrihy a dlhé nohy nezaujali, som chlap, milujem pohľad na pekné veci. Rád si užívam život so všetkým, čo k tomu patrí. Riadim sa heslom: Žijeme len raz. Som mladý chalan, čo čakáte, že budem po nociach študovať Archimedov zákon? Tss, fyzika mi išla vždy, nemusím si ju tlačiť do hlavy ako nejaký nerd. Cesta k východu bola veľmi dlhá a moja orientácia veľmi slabá. Uhrať to na sebavedomú chôdzu asi nemalo zmysel. Občas som narazil do nejakého týpka a vylial mu lacný alkohol z fľaše, ale bolo mi to jedno, chcel som len vypadnúť a to čo najskôr. Nadávky na moju osobu som ignoroval. Ale v tom som počul niečo iné. Smiech. Dievčenský zvonivý smiech, ktorý som prekvapivo počul zrozumiteľne na stav v akom som sa momentálne nachádzal.

„Naomi, vážne potrebujem aby si išla so mnou, hádam ma nenecháš..." Ďalej som náhodný rozhovor už nepočúval. Ten hlas, nepamätám si, že by som ho tu niekedy počul. Samozrejme, nemôžem súdiť podľa hlasu, ale môj zrak teraz vážne nie je sto percent v poriadku a nemôžem určiť komu patrí. Taký jemný a zároveň podfarbený niečím - neznámym? Áno, ako keby patril niekomu kto nepochádza z týchto končín. Tok mojich myšlienok prekazil chalan, ktorý bol na tom evidentne horšie ako ja a drgol do mňa z celej sily. Zúrivo som zavrčal a hodil nenávistný pohľad na sotva šestnásť ročného zasrana, ktorý bol mimo reality.No keď som sa otočil smerom odkiaľ som započul rozhovor, matne som videl len tmavé,kučeravé vlasy, strácajúce sa z dohľadu aj s neznámym dievčaťom. Zúfalo som si povzdychol, teraz naozaj nemám čas naháňaním dievčat a pokračoval som ďalej v hľadaní cesty von z tohto nechutne napáchnutého priestoru. Chytil som kľučku veľkých drevených dverí a zabuchol som ich za sebou. Konečne čerstvý vzduch, zavrel som oči a trikrát sa poriadne nadýchol v domnienke, že zmiernim príval emócii zmiešané s alkoholom a drogami, ktoré mi organizmom kolovali. Možno pôsobím ako extrovert, ale milujem chvíle, keď som sám a môžem premýšľať. Toto je v skratke môj každodenný večer. No nie vždy tak vyzeral.

Od útleho detstva som bol učený k úcte, rešpektu a pokore. Otec držal nado mnou prísnu ruku a ja, samozrejme som počúval na slovo. Nikdy som mu to nemal za zlé, ani vtedy, keď na mňa prvýkrát zdvihol ruku. Z jednej facky sa to zvrtlo a bitka bola skoro na dennom poriadku. Chodil som s modrinami, rozbitou perou či raz do konca som skončil so zlomeným nosom. Nikdy na to nikto neprišiel odkiaľ som tieto „ocenenia" získal a ja som sa nesnažil, aby sa to niekto dozvedel. Bol som zahanbený a tak som to nikomu nepovedal, pretože by som bol slaboch, niktoš, ktorý je umrnčaný ako baba. Nechcel som, aby sa mi smiali a tak som mlčal a potichu plakal každú prebdenú noc v mojej tmavej izbe. Musel som byť silný, múdry, dobrý športovec, ktorý sa nikdy nedá strhnúť zlým prúdom. Pre môjho otca iné slovo ako dokonalosť neexistovalo.

Pod prísnym dohľadom som bol nie len ako dieťa, ale aj na strednej škole. Dopredu som mal naplánovanú budúcnosť. Za našu strednú školu som hrával americký futbal, bol som najlepším hráčom z nášho mužstva. Americký futbal som miloval, aj napriek tomu, že som ho bol nútený začať hrať. Bola to jediná vec, za ktorú som bol mojim rodičom vďačný. Z pohľadu môjho otca, všetko fungovalo priam dokonale až do jedného dňa, keď môj spoluhráč a zároveň najlepší kamarát Bryan priniesol na tréning tzv. „pomocné" látky. Neopovrhol som tým, lákalo ma skúsiť zakázané ovocie a tak som začal trucovať voči výchove môjho otca.

Nepovedal by som, že na strednej škole som bol nejaký feťák, všetko sa to zvrtlo až prvý ročník na vysokej škole, kde sa dalo k drogám dostať veľmi ľahko. Od marihuany som prešiel k extáze, začal som experimentovať s halucinogénnymi hubami, až som sa dostal ku najsilnejšej rastlinnej droge. Na ten deň si veľmi nespomínam, všetko vyzeralo tak nereálne, ako v nejakom sci-fi filme. Namiesto krbu som videl draka, ktorý srší plamene a chce nás zabiť, no ja som sa nebál. Keď som bral drogy cítil som sa sebavedomý, plný sily, bol som vládcom. Bol som až takým vládcom, že som stratil nad sebou kontrolu.

A teraz, moje leto musím tráviť na „dobrovoľných" terapiách. Vraj mi to má pomôcť odvyknúť si. Letné dni, ktoré som mal stráviť s priateľmi, ožratý na mol niekde na párty plnej drog, sexu som skončil v miestnosti plnej zúfalých ľudí. Neviem ako inak ich mám nazvať, sú plní sebaľútosti z čoho ma priam až naťahuje.

„Pán King, môžete nám prezradiť nad čím tak úpenlivo premýšľate?" Do reality, ma naspäť vráti starý prešedivelý dedo, ktorý si hovorí terapeut. Otec mu musel zaplatiť veľké prachy za toto divadlo. Zrak upriem na vizitku, ktorá je pripnutá na pravom rohu jeho plášťa „PhDr. Yoda". V duchu sa uškrniem, že sa mi ten starec aj na 900 ročného Yodu zo StarWars podobá „Eh, ja- už sa to nebude opakovať pán Yoda. Na poslednom slove si dám výnimočne záležať a nespúšťam z neho zrak. On len na mňa pozrie prísnym pohľadom spod dioptrických okuliarov a pokračuje v debate. Prevrátim očami, dám si ruky za hlavu a pre väčšie pohodlie si sadnem na široko. Tss, samozrejme, že nemienim počúvať ani jedno slovo tejto trápnej terapie. Kde som sa to kurva dostal?!

Okolo mňa sedí 11 ľudí, sme v nejakom kruhu, ktorí nás má spojiť, pretože každý z nás trpí a spoločne sa vyliečime. Ale z čoho? Oproti mne sedí obézna ženská, predpokladám, že nevie prestať žrať. Možno je tu preto lebo zožrala svoju mačku. „Mhhh," zasmial som sa na svojich myšlienkach, myslím, že dostatočne potichu, aby to nikto nepočul, no opak bol pravdou. „Je ti niečo smiešne?" Pustila sa do mňa nejaká stará labilná ženská. V tomto momente som sa mal chuť tisíckrát prefackať za to, že vôbec rozmýšľam. „Prepáčte," poškriabal som sa po líci, „len som si túto pani, ktorá je trošku pri tele," zamyslel som sa nad tým, či to mám povedať, no neodolal som, „no, predstavil som si ju, ako žerie mačku." Pokrčil som plecami a opäť som sa zasmial. Všetci sa na mňa pozreli ako na šialenca, no v tom hrobovom tichu sa ozval ešte jeden smiech.