†Where love is not resisted†[]†HP FF†[]†

35. Vždy odpúšťaj

Naozaj som ostala prekvapená, že za mnou prišiel. No na veci, že som ho stále nedokázala zniesť, to stále nič nemenilo.

Moja radosť z návštev sa asi práve skončila, keď ma má dotyčný chodiť otravovať ešte aj tu. Už aby som bola naspäť v svojej izbe.

„Neželám si tvoju prítomnosť, Malfoy," povedala som kľudne, no chcela som po ňom zjapať. Chcela som aby mi Malfoy dal už konečne pokoj a nechal ma konečne na neho zabudnúť. Chcela som ho nenávidieť, no aj cez to som ho stále ľúbila. Áno som možno sprostá, ale už len fakt, že si to priznávam, že k nemu stále niečo silné cítim, ma robilo silnejšou.

Ten onen radšej nemenovaný, tam stál a nechal ma kecať a vrešťať naňho.

„Keď to nedošlo tvojmu tupému mozgu, tak máš odísť ty jelito!" predniesla som chladne, no s ním nepohlo. A čo iné som vlastne mohla čakať, že? Očividne urobí všetko preto, aby ma naštval. Namiesto toho, aby sa otočil, tak išiel bližšie ku mojej posteli, ktorá bola na ďalekom konci miestnosti.

„Môžeš byť niekedy aj ticho Softgoodová?" Ozval sa s ja som mu darovala jeden vražedný pohľad.

„Nie, nemôžem! A už vôbec nie, keď si to ty zelaš. Vypadni odtiaľto!" Bola som presvedčená, že onedlho tu nacvála Pomfreyka, že čo sa tu robí.

„Nikam nejdem," povedal a vo mne sa zmocnil hnev a smútok zároveň. On si neuvedomuje, ako ja sa musím cítiť? Povie mi, že má nenávidí, že mu na mne nezáleží nech sa mu pracem zo života, dokonca mi istým spôsobom prial smrť a teraz tu príde a neviem čo?!

„Ale ideš! Ja tu teba nechcem, chápeš? Proste sa otoč a odíď odkiaľ si prišiel! Proste vypadni!... Prosím nesťažuj mi to..." Úprimne zaujímalo ma čo chce, no naozaj som ho nemala chuť vidieť. Proste nie..

„Prečo tu nechceš mňa?" To robí naschvál že áno?

„Lebo." No na blbú otázku blba odpoveď.

„Dajme tomu, že sa chcem s tebou normálne porozprávať." Bol čoraz bližšie k mojej posteli. Ja som ho tu nechcela. Nepotrebovala som ho vidieť a už vôbec nie ho počúvať. Čo si ten o sebe myslí? Že mi ublíži a potom si sem po niekoľkých mesiacoch príde akoby nič? Z počiatku som bola stále mimo nálady, čo som bola aj teraz, pretože mi stále chýbal a stále som si istým spôsobom nezvykla, že jednoducho všetko čo medzi nami bolo je preč. Áno, som sprostá.

„Dajme tomu, že ťa vôbec, ale že vôbec nechcem počuť."

„Buď ticho a nechaj ma hovoriť. Kým si to nerozmyslím!"

„Nie, nebudem ticho! Nechaj ma proste tak a zabudni, že existujem."

„Ale budeš inak.."

„Inak čo? Hmm? Zavoláš na mňa Umbridgku, že nie som ticho na tvoje posrané želanie? Ojojoj bojím sa normálne." Akosi som sa už naozaj rozčúlila. Ako vravím lomcoval mnou hnev a smútok a niekoľko ďalších emócií. Potom som si všimla, ako v ruke zvieral svoj prútik. A potom mi to docvaklo, pretože som múdra hlava a poznám ho. Merlin, kde je môj prútik? Ja sa chcem brániť!

„Nie, to neurobíš..."

„Tak buď ticho a nesťažuj si to."

„Ale JA ticho nebudem. Nemáš žiadne právo mi hovoriť čo mám robiť!" Niesom jeho pes, aby som ho počúvala na slovo.

„Tak v tomto prípade..." Začal pomaly na mňa zdvíhať prútik.

„Prestaň! Povedz to a si mŕtvi."

„Silencio!" vyslovil a ja ostala ticho. Nemohla som vravieť, aj keď som veľmi chcela. Ale veď to predsa nemôže, je to proti pravidlám. Veď on toto prudko oľutuje.