Pád noci

Minulosť

Držal ju v temnej a studenej pivnici celý den. Prišiel len jedenkrát, oslepil ju svetlom baterky a položil na podlahu pohár vody a niake sušieky. Anna ich nechcela jesť, nechcela si od neho vziať nič, ale niečo ju tahalo, aby sa najedla, a tak si zachovala aspoň trochu síl pre prípad, že by sa jej podarilo ujsť. Ale ako by to mohla dokázať? Už o ňom niečo počula. Rodičia si vždy šepkali, lenže ona posluchala tajne za dverami a dozvedela sa všetky tie strašné veci, ktoré sa pred nou snažily utajiť. Zašli až tak daleko, že ju odstrihly aj od internetu. Avšak v škole sa nehovorilo o ničom inom, nemohly ju pred ním ochránit. Najviac v jej veku, a v tejto dobe , kde sa môže kedikolvek pripojiť.
Posadila sa do kúta a zadivala sa na čierny bod, kde otvorila dvere......
Občas vedľa nej zapištaly miši, ale po niekolkých hodinách už ju prestaly desiť. Neubližia jej, chcú iba tie sušienky. Daleko večšiu hrôzu prinášal muž v červenej kapucny - takú, ktorú uvidela v učebnici na obrázkoch znazornujucich katy. Prečo sa to stalo jej? Prečo z jej spolužiakov niečo neurobil, keď pri chodníku zo škripaním brzd zastavilo auto a z nej vibehol muž v červenej kapucny, ktorý ju niekoľkokrát udrel a potom strčil do kufru? Možno sa to odohralo rýchlo, než si to i ona sama uvedomila. Modlila sa, aby si aspoň spolužiaci zapametali aspoň značku auta, ak niake malo.
Najhoršie na tom bolo, že všetci žili s podmienkou cestou do školy a jej bezprostrednom okolí bezpečné. Ako inak. Dokonca ani za bieleho dňa.
Urobý to brzo, pomislela si s istotou. Uniesol ju pred svedkami, prestáva biť opatrný, tlačí ho čas. Vie, že po ňom idú. Už to nebude trvať dlho a policia sa chití niakej stopy, ktorá dovedie priamo k nemu. Len dúfa, že pre ňu to nebude príliš neskoro. Zachvatila ju panika. Mozog jej ovládol predstavy. Napokon sa napila trochu vody, tím uhasila smed a potom si skrčila nohy. Objala si kolena a začala sa mierne húpať do melódie, ktorá sa jej rozozvučala v hlave. Bola to stara pesnička z šesdesiatých rokov : Mr. Sandman, Bring Me a Dream...
Zarazila sa. Až teraz si z hrôzou uvedomila, že si svojho ,, pana Sandmana,, sama privolala. Akoby sa sformoval z jej obáv na nočnu moru, ktoré ju nenechavaju spať. Nevedela pochopiť, ako niekto môže ubližovaťdetom v jej veku. Ved jej minuly týžfeň bolo 15. Ten muž je netvor, nevhodne ľudské spôsoby. Mali by mu urobiť to isté, čo on spôsobil svojim ostatným obetiam.
Vilakaľ ju zvuk generátoru. Miestnosťou sa rozlialo prudké svetlo, ktoré ju oslepilo. Vyskočila na nohy a pritisla sa ku stene, ako bi bolo jej útočiskom. Prichádzal. Zdialky počula, ako k nej mieri sebaistým krokom. Neutečie mu. Patrí mu - ako každá trofej. Telo ju naplňila hrôzou, dich sa jej zrýchlil. Nechcela any pomislieť , aké mučenie ju čaká. Vedela ako skončily jeho predošlé unesené deti. Odomkol o zostupoval k nej po betónových schodoch. V ruke držal rezný nôž. Na tváry mal červenu kápi, ktorá odhalovala len oči a masité rty.
,, Maličká", zašepkal slatkým hlasom. Strach sa jej znásobil. Nebolo kam ujsť. Za Annou bola iba stena a pred ňou on. Keby .... Nie, na to nemohla any pomislieť. Nepodarý sa jej ho zraziť k zemy a prebehnuť okolo neho. Dom je určite dobre zabezpečený. Skôr, kím by našla cestu von, bol bol jej v pätách. A určite je to jeho dom, našiel by ju kdekoľvek.
,,Nech...nechajte ma... Ísť... ."
zaplakala a cítila, ako jej po tváry padaju slzy.
Muž v kápi zamlaskal, pod schodiskom zastavil a o chvílu neskôr prešiel o dva kroky dopredu. Hral sa s ňou. Vychutnával jej strach.
,, Prosím..."
Tentokrát urobyl 3 kroky dopredu. Zatriasla sa a mlčala, pretože jej to došlo. Nevedela ako ale mala silný pocit, že už to niekedy prežila. Bola to hra. Kedykolvek Anna povie, sa k nej ešte viac priblíži. A ušetrý mi prvú reznú ránu. Znehybnel asi tak na 5 min. Mala pravdu. Odhalila ho. Tak jej zostalo iba mlčať, zostať čo najdalej nažive. Niekolkokrát si opakovala že ju najdu. Možno su už veľmi blízko, len to nesmie pokašlať. Toto bola jej jediná nádej na prežitie - použiť jeho hru proti nemu. Červená kápe tak vydržal stáť možno štvrť hodinu. Premenil sa v sochu , len sa oddeloval tím že dýchal. Lenže hluk generátoru prerušil hluk sirény policajních aut. A to bol pokyn, ktore ju mlčenie nemohlo zastaviť. Hra skončila. Bodná rana do paže. Porezané dlane , ako si chranila tvár. Nôž sa jej zarezával tak rýchlo, že uz any nevedela, kde ju zasiahol. A keď sa ostrie dostalo až k jej krčnej tepne, sa vzduch v miestnosti premeniľ. Už nebolo chladno a vlhko, naopak. Žiarenie siľnelo. Nemala tušenie , či je to smrť , ale čo si jej hovorilo že je to dosť málo pravde podobné. Svetlo zhaslo , a ponorila sa do temnoty. Za červenou kápi sa čosi objavilo. Najprv spatrila len obrysy postavy, ktorá sa prudko blížila. Nevnimala červeného kápi, sústredila sa len na bytosť. Dokým nezobrala kata.
Tie oči ... niesu ľudské ... Svietily na červeno, akoby horely za nimy plamene. Vtedy sa jej podlomily kolená k zemi.
Bytosť sa začala s mužom v kápi zápasiť. Aj ked bola zranená, si Anna všimla, že jej únosca neprekvapila. Akoby sa už spolu niekedy poznaly. Akoby poznaly, kde ma kto slabé a silné miesta.
Nakoniec zostal ležať jej únosca a všetko na krátku chvílu pohltila hustá temnota , ktorá jej nedovolila čokolvek vidieť.
Potom sa bytosť otočila k Anne a znovu sa stretla s jeho ohnivými očami. Ma z neho mať strach? Ma utiecť?  Any jedno nemala v pláne. Nikdy v živote sa necítila tak bezpečne. Bež, ozval sa odnekiaľ mužský hlas. Chvílu jej trvalo , kím si uvedomila, ze jej zaznel v jej hlave. Aj ked ju nohy nechcely poslúchať , postavila sa a zamierila ku dverám. Vôbec nevidela na krok, ale pokúšala sa predstaviť si miestnosť a snažila sa nespanikáriť, keď sa vidala po schodoch hore.
Neobzeraj sa!  prehovorila bytosť vtedy , keď zaváhala a chistala sa ešte jedenkrát otočiť. Chvílu s tím bojovala, ale aspoň sa trochu otočila pravím ramenom. Chcela si zapamätať, ako vypadá. Veď jej zachránil život, ať už bol kdokoľvek a odkiaľ je.
Bež!  Oprela sa celým telom do dverí a potom počula výkriky.
,,Nestrielajte! Nestrielajte! Našli sme ju!" Omdlela.