Bojovný

29°

Nechápavo som pozeral na miesto, kde pred pár minútami stála. Nerozumel som tomu, čo sa udialo. Ale asi som hlupák a čiastočne som si to zaslúžil.

,,Čo si to kurva urobil?" drgla zozadu do môjho ramena Tania a postavila sa predo mňa s výrazom nahnevanej matky s rukami na bokoch.

V tej chvíli som sa zarazil ešte viac. Prečo sa všetci tvária, akoby mala tá žena päť rokov? Akoby ju museli brániť? Viem presne, že ona sa brániť vie sama veľmi dobre.

,, Na Ruby toto nikdy viac neskúšaj! Čudujem sa, že ti dala len facku, inému by možno aj zlomila nos... Idem sa pokúsiť ju upokojiť. " vyslovila nahnevane po krátkej odmlke a chcela odísť. Zastavil som ju tým, že som ju chytil za lakeť a otočil späť na seba.

,,Ty ostaň tu, idem ja! " povedal som rozhodne. Spôsobil som to, musím sa vyrovnať s následkami. Aj keď to bude hnev Ruby.

,,Okey, hrdina. Ak ti zlomí nos, nechoď za mnou! " zdvihla ruky do vzduchu na znak, že sa vzdáva a nechala ma ísť.

Vyšiel som z preplnenej budovy, nasal do pľúc konečne čistý vzduch a poobzeral som sa po Ruby. Zbadal som ju až o pár minút. Veľa ľudí len tak postávalo vonku a fajčilo alebo sa rozprávalo. Tí mi bránili vo výhľade. Ruby kľačala opretá o budovu ďalej od ľudí a tiež fajčila.

Nabral som odvahu a išiel vzpriamene za ňou. Keď som sa postavil priamo pred ňu, zdvihla pohľad od zeme a venovala mi jeden nepekný pohľad. Kľakol som si k nej, aby som bol na úrovni jej očí, a prehovoril som.

,,Prepáč za to vo vnútri. Zle som si vysvetlil situáciu." ospravedlnil som sa klamstvom, ale pevný hlas som si zachoval. Po tom bozku som túžil už dlho, to nedokážem poprieť.

Ruby na mňa niekoľko pre mňa dlhých minút pozerala. Skúmala moju tvár, prepočítavala to, čo sa udialo. Čím dlhšie bola ticho, tým som bol nervóznejší. Netušil som, čo jej behá po rozume. Nevyznal som sa v nej.

,,Páčim sa ti, Alex?" opýtala sa ma nakoniec a potiahla si z cigarety. Tú otázku som od nej čakal najmenej a práve preto som sa ledva zdržal od toho, aby som na ňu vypleštil oči.

Táto otázka bola zavádzajúca. Netušil som ako jej odpovedať.

,,Si krásna žena, nebudem ti klamať. Ale to vnútri bolo..." chcel som dopovedať, ale prerušila ma.

,,Alex, ja rada jednám s ľuďmi jasne. Si môj kamarát a to, čo si vnútri spravil sa mi nepáčilo. Ja si vyberám s kým sa bozkávam alebo komu to dovolím. Ak by som chcela, ver mi, že ti to dám inak najavo alebo začnem konať. Vy chlapi ste trochu spomalení. Bez urážky." konečne sa usmiala a ja som jej musel úsmev opätovať.

,,Prosím, odpovedz mi jasne. Chceš byť viac, než len môj kamarát? Ak je odpoveď áno, tak bude najlepšie, ak sa my dvaja prestaneme stretávať. Chcela som ti pomôcť so ženami, tak znela naša dohoda. To jediné ti môžem ponúknuť. Ver mi, že ja nie som žena pre teba. A ani nikdy nebudem. Nechcem vzťahy. Mám ťa rada ako kamaráta, ale medzi nami nikdy nemôže byť nič viac, jasné? Ak nie, tak mi to povedz teraz. " opýtala sa a mňa prekvapila tá istota v jej hlase. Prečo si myslí, že by medzi nami nič nemohlo byť? Prečo tak vyvádza za jeden bozk? Prečo hovorí, že medzi nami nič nemôže byť? Prečo, keď ja pri nej cítim presný opak?

,,Chcem byť tvoj kamarát. Nič viac, okey? Ospravedlňujem sa za ten bozk. Bolo to nevhodné, ale proste som nadšený z výhry, mierne opitý a ty si mi padla do rany. Prisahám, že to už nikdy neskúsim. Pobozkal by som v tej chvíli asi aj Ryana. " vyslovil som a obaja sme sa rozosmiali. Atmosféra sa uvoľnila, hoci mňa moje klamstvá stáli mnoho síl. Klamal som každým slovom. Jediné, v čom som hovoril pravdu, bol ten alkohol. Ak by som nepil, nikdy by som sa neodvážil.

,,Kamaráti?" opýtal som sa a s úsmevom som jej nastavil ruku. Nechcel som ju prestať vídať, aj keď som sám veľmi dobre vedel, že toto dlho nevydrží a už vôbec to neskončí dobre. Lož má krátke nohy a navyše si nie som istý, koľko dokážem držať na uzde všetko, čo s ňou chcem robiť.

,,Kamaráti." chytila sa mojej ruky a konečne mi venovala veselý úsmev. Stisol som jej ruku, postavil sa a potiahol ju tiež na nohy.

,, Ešte jeden panák na môj účet?" opýtal som sa jej a ona odhodila ohorok od cigarety.

,, Panáka zadarmo nikdy neodmietnem. "usmiala sa na mňa širšie a ja som ju zaviedol späť do budovy až k baru.

Kopli sme do seba každý za dva panáky a Ruby sa na mňa pozrela so zdvihnutým obočím.

,, Teraz ma už dúfam nechceš pobozkať." zasmiala sa a ja som sa k nej pridal s falošným smiechom.

,, Nie si môj typ, Ruby." zasmial som sa a jej milý úsmev sa premenil na spokojný.

,, Poď tancovať! "rozkázala mi, chytila ma za ruku a odviedla na parket.

Neodmietol som. Dá sa vôbec niečo tejto žene odmietnuť?

Vyzerala tak bezstarostne, nevinne a uvoľnene. Strácala sa v hudbe a zabúdala na ten zlý svet okolo nej. Ale ja som v tej chvíli po prvýkrát zbadal niečo, čo som si nikdy predtým nevšimol. Jej oči. Celé jej telo hralo spokojnosťou a uvoľnením. Jedine oči ju zrádzali. V nich sa odrážala len bolesť, ktorej som jej v tej chvíli nerozumel. Ale chcel som dôvod tej bolesti odhaliť. Skôr či neskôr.

Tancovali sme a ja som mohol myslieť jedine na to, akým živlom táto žena je. Tancovala okolo mňa s úsmevom na perách a zatvorenými očami sa odovzdávala rytmu a ja... Ja som dokázal myslieť na to, ako rád by som si ju pritiahol k sebe a pobozkal.

Do piči! Bol som si istý, že tie pery pocítim na svojich skôr či neskôr. A v tej chvíli všetko vzplanie.

Rozpútava okolo seba oheň a mňa, či chcem či nie, tento oheň skurvene priťahuje.

Možno mala pravdu. Možno sme sa od tohto momentu nemali už nikdy stretnúť. Všetko by bolo jednoduchšie, pokojnejšie.

Predstavovala oheň, na ktorom som sa túžil poriadne spáliť. A stálo by to za to.