Dôvodom, prečo každý rok čakám na tento jarný deň, si ty. A tento jarný deň, je moje utrpenie, vďaka ktorému nedokážem poriadne žiť. Sužuje ma a škrtí ma. No zároveň je to jediný kúsok nádeje, vďaka ktorej chcem ešte dýchať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
17.4.2026
Vzduch bol po daždi svieži. Sviežosťou sa niesla vôňa pokosenej trávy a sladkého orgovánu. Tento príjemný závan jari sa pohrával s Taehyungovím úsmevom na tvári.
Okolie, ktoré bolo posiate krásou zabudnutých dianí sa zmenilo. Vzdialená časť od centra mesta ležala v šepkajúcom tichu. Boli to roky, kedy tu Taehyung bol naposledy.
Popraskaný chodník, pri ktorom odstavil svoje čierne auto sa tiahol popri rodinných domoch. Užíval si jemné pukanie drobných konárikov pod jeho topánkami. Niektoré domy mu pripadali povedome, pričom iné vôbec nespoznával.
Veľa sa toho zmenilo.
Pamätal si, ako po tejto cestičke kráčalo jeho teenagerské ja. Jeho pätnásťročné telíčko, ktoré to tu milovalo. Ešte pred odsťahovaním si žil naplneným životom všetkého, čo miloval. No po dni, keď toto miesto opustil, každým nasledujúcim dňom sa cítil poloprázdny.
Stále mu niečo chýbalo.
Chýbalo mu všetko spojené s týmto miestom. No ani snaha zabudnúť mu neuchlácholila jeho pocit prázdnoty a ničoty.
Preto sa teraz blíži k svojmu starému domu. Vyzeral úplne inak, no bol si istý, že je to on, pretože vedľa neho stál nezmenený, stále rovnako zázračný dom. Dom, v ktorom kedysi býval niekto, vďaka komu sa po celý ten čas mimo tohto miesta cítil tak prázdno. Jeho oči posmutneli, keď videl, že záhrady týchto domov, ktoré boli kedysi jednou delil plot. Áno, kedysi bolo normálne, keď mali dva domy len jednu záhradu.
Nevedel, kto boli majitelia jeho starého domu, no presne poznal majiteľov toho vedľa. Zastavil pred ich vchodovými dverami a jemne zaklopal. Spoza dverí sa ozvali hlasy, ktoré následne vystriedala ženská postava.
"Dobrý deň, želáte si?"
Povedala milo Neustále bola milá. Taehyung sa na ňu jemne usmial. Nespoznala ho. Akoby aj mohla, naposledy ho videla, keď mal pätnásť, či šestnásť rokov. Jeho vzhľad zmužnel. Ale Taehyung ju spoznal. Vyzerala rovnako, len o čosi utrápenejšie. No aj napriek unavenej pokožke a vyblednutým vlasom stále žiarila šťastím a energiou, tak, ako si ju pamätal.
"Dobrý deň pani Jeon."
Milo ju pozdravil. Ona sa prekvapene usmiala.
"Ako vám môžem pomôcť mladý muž? Prišli ste za niekým?"
Opýtala sa a viac pootvorila dvere. Vždy bola nesmierne milá ku všetkým, bez ohľadu na to, či ich poznala.
"Áno, prišiel som za vami. Viete, to som ja, Taehyung. Neviem, či si ma pamätáte, ale býval som vedľa."
Jej oči sa rozšírili.
"Tae?"
Povedala prekvapene. Jej pohľad prebehol Taehyungovu postavu, tvár, celý jeho výzor.
"Pane bože, koľko som ťa nevidela!"
Radostne povedala a hneď sa jej ruky obmotali okolo Taehyungovho trupu. On jej objatie opätoval. Vždy mu bola ako druhá matka.
"Ako sa máš? Prečo si tu? Kde teraz bývaš? Bože si tak nádherný a vyrástol si!"
Hovorila vetu za vetou, slovo za slovom. Taehyung cítil, ako sa mu v hrudi rozlieva šťastie. Chýbalo mu to tu. Všetky tie pocity, ktoré prevládali v okolitom vzduchu sa mu povedome vracali naspäť do spomienok na svoju najkrajšiu časť života.
"Mohol by som vidieť Jungkooka?"
Autor:@dzusmin
Vítam Vás pri prvej kapitole^^ Fanfikcia bude vychádzať každú stredu so máte sa na čo tešiť💓
